Reportáž

Keď sa povie Himaláje, ľuďom sa v mysliach často vynoria prívlastky ako „strecha sveta“, „kráľovstvo snehu“, či „nedobytná hradba hôr“. No len málokto si pri slove Himaláje predstaví život, ktorý v ľudskej podobe pulzuje týmto územím už tisíce rokov. Ľudský život, ktorý by sme možno my moderní Európania nazvali zaostalým, no ktorý sa vo svojich hrubých rysoch od toho nášho až tak veľmi neodlišuje. Už od narodenia ho totiž sprevádza tak ako každého z nás hudba a aj tú by som vám chcel v tomto článku priblížiť.

Peter: zdar petiar

Petiar: zdar pitre

Peter: vcera som bol na vybornom koncerte

Petiar: fiha, kde si hral? :-D:-D

Peter: UMK, hovori ti to nieco?

Petiar: jasne, martin geisberg, pozname

uz s nimi hrala aj katka kucharova, pravda?

Peter: nehra tam na akordone nahodou ta babenka z divozelu?

Večný rebel a Zabudnutí sú späť

Pod takýmto komplikovaným a politikou zaváňajúcim názvom sa koncom novembra uskutočnil v Prievidzi jeden zaujímavý koncert.

Hralo a spievalo sa v  polyfunkčnej sále regionálneho kultúrneho centra.Príjemné nové priestory síce ničím nepripomínajú komoru, no i tak koncert získal takýto prívlastok.Komorný.Mal aj viacero spoločných menovateľov.Ku tým zásadným patrilo predovšetkým zmŕtvychvstanie skupiny ZABUDNUTÍ a spomienka na tvorbu jej textára Rasťa Havaldu, ktorý pred rokom podľahol zákernej chorobe.Niekedy v roku 20 výročia Nežnej revolúcie si aj ZABUDNUTÍ pripomínajú svoj vlastný zrod.A potom  je tu ešte pätnástka.Od posledného vystúpenia Zabudnutých nás delí približne tých 15 rokov...

Nany  sa pred mesiacom zastavil v Martine. Keď doriešil povinné jazdy okolo výroby nového albumu, našli sme rýchlo najbližší pajzlík a že či si nechceme s nimi o mesiac zahrať v Prievidzi. Ok.

Nany nám zatrhol bicie. To ma trochu zamrzelo, lebo náš nový bubeník Maťo Richtarčík, je pre mňa a Ziba, čosi ako nová hračka, ktorú sme si dosť oľúbili. Ale nás len tak ľahko chlapec nezastraší. Zohnali sme kachon. Pridali pár činelov, tamburínu pod nohu a komorný variant máme vyriešený pekne v trojke.

Značka skupiny Pathetic Hypermarket Band sa rokmi hrania a poctivého nacvičovania stala symbolom zohranosti a netradičného prístupu. PHB je, ak ma pamäť neklame, v súčasnosti jedinou slovenskou folkovou skupinou, ktorá má v repertoári inštrumentálne kompozície z vlastného pera a je ich hneď niekoľko. Na martinskom folkovom pódiu predviedli Šaty vidiečanky od lídra skupiny Mária Polónyiho. Koncertné vystúpenie PHB bolo vyvážené a farebné aj vďaka tomu, že odohrali piesne od všetkých autorov skupiny. Na rad prišli piesne ako Naoko (autorka Katka Žilová a Petiar), posledná novinka – vynikajúca bosanova Bosou nohou (autor hudby Julián Ratica, autor textu Mário Polónyi) a nakoniec aj slnkom prežiarená samba Havana (autor Stano Kalman). Bolo vidieť a hlavne počuť, že skupina urobila pokrok aj po vokálnej stránke. Na konci vystúpenia zostal na pódiu už len Stano Kalman, ktorý ako samostatný pesničkár ponúkol publiku svoju, už takmer zľudovenú pieseň Superstár.

Síce až na druhý pokus, ale predovšetkým vďaka neuveriteľnej húževnatosti Hanky Daubnerovej a Petra Piatka (ale aj dalších zúčastnených z neziskovej organizácie M´ART´IN-centrum kultúry, n.o., Slovenskej televízie i z radov samotných pesničkárov) sa podarilo zrealizovať asi najvýznamnejšiu udalosť tohoročnej slovenskej folkovej sezóny. Aj keď pôvodné ambiciózne plány na plnohodnotný dvoj- až trojdňový festival a niekoľko paralelných scén bolo treba zredukovať na nevyhnutné minimum, nakoniec sa organizačný štáb zhodol na tom, že treba aspoň nejako začať...  Úvodný ročník teda dostal označenie „nultý“, nech je na čom stavať a potom sa už uvidí...

Kto tam bol, zažil atmosféru aj squelé výkony a za pár jurášov si vypočul kopu muziky. A pre tých, čo sa rozhodli neprísť pozrieť, aspoň pár slov o tom, čo sa dialo.

Túto reportáž vám prinášame vďaka skvelej práci TV13 a ich ústretovosti.

Sympatická česká pesničkárka Žofie Kabelková sa ukázala na Lodeničiarskom pódiu opäť po roku. Predpokladalo sa, že so sebou prinesie aj svoje čerstvé, v poradí tretie CD, ktoré pred nedávnom donahrávala a na ktorom sa opäť hudobne podieľal aj známy huslista Stano Palúch. Ako však veľa vecí v tejto dobe, aj Žofkine CD musí ešte chvíľu počkať než sa dočká oficiálneho uvedenia do života. Samotné vystúpenie bolo pohladením na duši. Jednoduchá, no pritom precízna hra na gitaru, zvonivý usmiaty spev a skvelé texty sú Žofiinou cennou devízou, ktorú poslucháči vždy radi kúpia. Oproti Jane Šteflíčkovej, ktorá hrala pred ňou, Žofka pôsobila trochu intímnejšie a menej živelne, no určite nie nezaujímavo. V recitáli sa objavilo pár nových piesní, ktoré som ešte nemal možnosť počuť (zrejme novinky z pripravovaného albumu) a rád konštatujem, že je to znovu posun vpred. 

Z piatka na sobotu som si našiel miesto a dokonca aj čas aspoň na štyri hodiny spánku. Lenže celú noc výdatne pršalo a bubnovanie dažďa na podlahu hotelového balkóna prerušovalo moje už i beztak krátke a biedne driemoty. Napriek tomu som bol po celý zvyšok dňa v dobre nálade, pretože najlepší životabudič nie je káva ani acidko ani pivo (hoci inokedy by som sa bol hádal) ale živá Kefova textáreň. Dať dokopy rýmovacie bunky, naštartovať predstavivosť, tvorivosť a originalitu aspoň do takej miery aby som poskladal text za ktorý by som sa nemusel pred ostatnými hanbiť, to chce celého človeka. Takže chcel - nechcel, musel som. Akurát sa mi celkom nepodarilo nepourážať známeho českého pesničkára. Soráč, Honzo, ale keď s tebou je taká sranda.

Len druhý krát sme trávili posledný prázdninový víkend na festivale Lodenica. Kým minulý ročník bol  pre našu rodinku skôr odreagovaním sa kempovaním  a popritom započutí nejakej pohodovej muzičky bez pubertálnych výrastkov . Už vlani ma osobne bavilo pohybovať sa na komornej scéne a pokukovať po zaujímavých ľudkoch a počúvať texty, ktoré chytia za srdce, rozosmejú alebo hovoria o krutej realite.