Peter Petiar Lachký

Je štvrtok ráno a ja - Jana Kúdelová a Peter Lachký čakáme na služby Slovenskej strely. ...ibaže sa neviem zbaviť pocitu, že som na niečo zabudla... Hej, jasné, slnko. Beriem slnko na vodítko, ešte mu dám náhubok a je všetko OK. Blížime sa k nezmyselnej štátnej hranici Československa a ja som zo strachu pred dobrým ujom s palicou slniečko schovala do batohu.

LADIES – lopúchové listy a toaletný mach sú v šatni. Udržujte čistotu. Ďakujeme.
(dámske WC, KS Vajnorská)
Slečna to vravela celý čas: „Neboj sa, nezačnú presne.“ Neznajúc folkové reálie odhadla vývoj pomerne presne – v číselnom vyjadrení plus osemdesiattri minút. Čo sa týka priestorových súradníc, vyšlo to organizátorom nepomerne lepšie. Dej sa skutočne odohrával v avizovanom priestore a nezasahoval do bežného tepu Vajnorskej ulice (ha-ha).

Cestou na koncert ma skoro ocikal pes a hoci neverím na znamenia akéhokoľvek druhu, pomyslela som si, že Petiar alias Peter Lachký bude mať na koncerte šťastie. Ak ste tam boli, mohli ste si všimnúť, že aj mal. Veď keby nebol tak dobre odhadol dĺžku svojej predposlednej piesne, nemusel na toaletu dobehnúť včas. A ak ste tam neboli, vaša škoda. Lebo jeho koncert v utorok 26. februára v Bratislave, v kaviarni „Hlava XXII“ sa niesol v duchu príjemného folkovania.

Keď som si čítala vaše texty, dúfala som, že vás nachytám pri tom, že v nich budete moralizovať, ako je dosť vlastné mnohým pesničkárom. A prekvapilo ma, že vy vôbec nemoralizujete... Sú teda vaše texty príbehmi vášho života alebo autorskou fikciou?

Posledný januárový deň sme mali tu česť privítať na pôde klubu zaujímavú spoločnosť. Stretli sa tu traja pesničkári. Marek Mačák a Števo Šanta, obaja z Popradu a Peter Lachký z Prievidze. Marek Mačák dostal od ostatných dôveru a zahájil prvú Fontánu v tomto roku. Svojej úlohy sa zhostil na výbornú. Zaujímavé pesničky podporil gitarou, píšťalkou, harmonikou a kazoo. Hlavne jeho rýchlejšie pesničky s okorenenými výrazmi rozprúdili publikum.

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno Univerzitné pastoračné centrum (UPC). V tom centre pracovali ochotní a šikovní ľudia, vďaka ktorým sa podarilo zrealizovať cyklus folkových koncertov pre milovníkov folku v Bratislave. I stalo sa, že prišiel 16. január roku 2002. Bol to deň ako každý druhý, či tretí. Pracovná doba ubiehala neuveriteľne rýchlo i nakoniec prišiel čas, kedy sa mal mládenec menom Radiar (ja) rozhodnúť, či sa pôjde pozrieť na prvý z týchto koncertov. Skupinu Druhý dych poznal len spolovice (Adriana Škultétyová a Andrej Miko vystupovali na Folkfóre na Padláši ako duo), lebo počas Strunobrania 2001 mu vystúpenie skupiny v kompletnej zostave akosi uniklo. Taktiež ešte nevidel Petiara hrať so Stanom Palúchom. To boli hlavné dôvody, prečo sa nakoniec rozhodol ísť na ten koncert a nabažiť sa trochou kultúry.

V Bojnickom kostole je veľmi príjemná atmosféra. 15. decembra 2001 sa v ňom zišla sympatická zmes pesničkárov. Publikum bolo početné a skvelé. Zvukár priateľský a ochotný. Ale tá kosa...

Petra Lachkého poznám asi osem rokov, čo je tretina jeho doterajšieho života. Mala som (a mám) možnosť sledovať jeho vývoj osobnostný, ako aj hudobný. Oba tieto aspekty sú však prirodzene prepojené, preto je dosť obtiažne písať o ňom výlučne ako o hudobníkovi- folkovom pesničkárovi, aby som bola presná. Snáď bude vhodné, aspoň v skratke, spomenúť cesty- stupienky, po ktorých sa dostal k momentálnemu vrcholu, za ktorý osobne považujem svojpomocne nahraté CD „V krajine“.
Začínal ako mnohí iní: počúvaním Nedvědov a na prvom „vesle“ (čo je názov pre na prvý pohľad nefunkčnú gitaru, ktorá je schopná vylúdiť zo seba počúvateľné zvuky + sa dá ako tak naladiť) si donekonečna hrával ich songy. Neskôr k nim pribudli mená ako:Jarek Nohavica, Vlasta Redl, Karel Plíhal, z kapiel: Kamelot, Framus 5, „Floydi“...

Je polnoc zo stredy na štvrtok a ja – Jana Kúdelová a Peter Lachký začíname počítať pražce na trati Bratislava – Náměšť na Hané...Ranný príchod po dvoch prestupovaniach nám na kráse nepridal, ale po jednom smrťáku sa všetko môže začať.

Folkové Bojnice si tohto roku vybrali odvážny bod prázdninového časopriestoru. Piatok trinásteho júla na otvorenej scéne. Šťastie im však prialo. Priestor darovalo nádvorie knižnice s historickou atmosférou v objatí budov na námestí. Čas strážila kostolná veža, ktorá s notorickou pravidelnosťou odbíjala práve vtedy, keď na pódiu stál Janko Kulich, či už ako hostiteľ, alebo ako pesničkár. Dušu tomu všetkému vdýchli všetci prítomní, ktorých bolo tak akurát aj na jednej aj na druhej strane "opony".