Robo Hulej

Síce až na druhý pokus, ale predovšetkým vďaka neuveriteľnej húževnatosti Hanky Daubnerovej a Petra Piatka (ale aj dalších zúčastnených z neziskovej organizácie M´ART´IN-centrum kultúry, n.o., Slovenskej televízie i z radov samotných pesničkárov) sa podarilo zrealizovať asi najvýznamnejšiu udalosť tohoročnej slovenskej folkovej sezóny. Aj keď pôvodné ambiciózne plány na plnohodnotný dvoj- až trojdňový festival a niekoľko paralelných scén bolo treba zredukovať na nevyhnutné minimum, nakoniec sa organizačný štáb zhodol na tom, že treba aspoň nejako začať...  Úvodný ročník teda dostal označenie „nultý“, nech je na čom stavať a potom sa už uvidí...

Kto tam bol, zažil atmosféru aj squelé výkony a za pár jurášov si vypočul kopu muziky. A pre tých, čo sa rozhodli neprísť pozrieť, aspoň pár slov o tom, čo sa dialo.

Na otázku Čo to je folk?  odpovedzme priliehavým citátom pesničkára Klimenta Ondrejku z legendárnej skupiny Prešporok: „...folk nie je len hudobný žáner, ale aj spôsob myslenia a tiež spôsob života. Oficiálne sa folk vždy kládol kamsi na okraj hudobného života a ak sa dostal k poslucháčovi cez médiá, tak vždy dobre preosiaty, vymytý a bledý... Mnohí odvážni "folkeri" po časoch útrap "prestúpili" na iné koľaje, priamejšie a rýchlejšie.“ (PREŠPOROK: Kalendár tvárí, OBKaSS II, 1990.)

To sú skúsenosti z obdobia totality, keď folkoví pesničkári boli súčasťou nežiadúcej produkcie, z oblasti alternatívnej kultúry. 

Dnes je na mieste skôr iná otázka - Aký je a čím žije slovenský folk dnes? Na to, tiež priliehavo, odpovedá s potuteľným úsmevom pesničkár Edo Klena, v jednej z častí z filmového cyklu „Pesničkári slovenskí“, ktorú uvádzala Slovenská televízia v rokoch 90-tych, po Nežnej: „...myslím si, že vždy bude o čom spievať... ak už o ničom inom, tak aspoň o tej  nehe našej... slovenskej...“

Sympatická česká pesničkárka Žofie Kabelková sa ukázala na Lodeničiarskom pódiu opäť po roku. Predpokladalo sa, že so sebou prinesie aj svoje čerstvé, v poradí tretie CD, ktoré pred nedávnom donahrávala a na ktorom sa opäť hudobne podieľal aj známy huslista Stano Palúch. Ako však veľa vecí v tejto dobe, aj Žofkine CD musí ešte chvíľu počkať než sa dočká oficiálneho uvedenia do života. Samotné vystúpenie bolo pohladením na duši. Jednoduchá, no pritom precízna hra na gitaru, zvonivý usmiaty spev a skvelé texty sú Žofiinou cennou devízou, ktorú poslucháči vždy radi kúpia. Oproti Jane Šteflíčkovej, ktorá hrala pred ňou, Žofka pôsobila trochu intímnejšie a menej živelne, no určite nie nezaujímavo. V recitáli sa objavilo pár nových piesní, ktoré som ešte nemal možnosť počuť (zrejme novinky z pripravovaného albumu) a rád konštatujem, že je to znovu posun vpred. 

Robo Hulej je pesničkár, ktorý momentálne hráva veľmi sporadicky. Preto som sa potešil keď prijal moje pozvanie do Čajovne za siedmimi horami a priviedol so sebou aj svojich nových spoluhráčov. Prekvapený som bol už keď sa zvučili a Robo si skúšal celkom iné hudobné nástroje ako gitaru - na ktorú som už, samozrejme, bol zvyknutý. Spolu odohrali svoje prvé verejné vystúpenie a...

Ako dieťa som sa vždy veľmi tešil na Vianoce. Zvedavý, čo Dedo Mráz (vtedy ešte) prinesie, som neraz bol schopný rodičom rozhádzať celý byt, aby som si všetky prekvapenia úplne pokazil. Teraz som vraj dospelý, Vianoce neznášam a z toho mála, na čo mi zostáva čas, sa asi najviac teším na letné festivaly a z nich na ten mne najbližší, Vandermúzu.

Obsah CFT 12/2002

Obsah CFT 7/2002

Tohto roku pribudla na Country Lodenici scéna pre pesničkárov – v Hudobnom pavilóne piešťanského mestského parku, čo bol na jednej strane celkom „dobrý ťah“, nepríjemné však bolo to, že pavilón sa nachádzal asi 1,5 kilometra od areálu CL, takže účasť divákov bola minimálna. V sobotu sa tu ako prvý postavil pred nepočetné publikum Robo Hulej. V ten deň už mal za sebou vystúpenie na hlavnej scéne.

Začiatok záveru tohtoročnej Country Lodenice mi pripadal ako koniec sveta, slnko pálilo ostošesť, stany pripomínali saunu, skrátka „hic“ ako (ne)má byť. Mnohým to neprekážalo, zbalili karimatku, hodili pred hlavnú scénu a poďho zabiť dve muchy jednou ranou: naberať bronz a načúvať tónom znejúcim z pódia. Sobotňajšiu súťažnú časť otvoril Paci-pacifik. Kdesi som si prečítala, že ich heslom je veta: Všetko je country! Nuž, a preto ich pesničky plávali na vlnách country. Ešte teraz mi vzdialene hučí v ušiach ich pesnička o tom, že Jánošík bol fajn hošík. :-)