Vždy keď idem v nedeľu podvečer na nákup do Billy, prechádzam okolo Domu viery. Z jeho útrob sa každý týždeň o takomto čase ozýva spev rómskej kresťanskej kapely. Aleluja, s prízvukom na tretej slabike, plus nejaké slová, ktoré neviem reinterpretovať. Stále jedna a tá istá pesnička, ten istý refrén v nekonečných opakovaniach.
Ak by boli ľudské príbehy rôznofarebnými nitkami, dalo by sa očakávať, že z nich nejaká neznáma sila utká obrovský pestrofarebný nástenný gobelín s rozkvitnutými záhradami, kde nad pitoresknými fontánami kryštálové aerosóly vody rozložia denné svetlo a zaodejú tancujúce víly do dúhových šiat. Ale život, roztopašné prerastené dieťa s úškľabkom satyra, sa rád s ľuďmi zahráva, nedbá estetických pravidiel ani vkusu, cudzie mu je krásno aj harmónia a nakoniec dielo vyzerá ako veľký uzol, nezrozumiteľná packanica spod rúk slepca s krivými prstami.
Veľmi rád chodím na virtuálne návštevy k svojmu kamarátovi Števovi Šantovi. V jeho článkoch mám veľmi rád poctivé jazykové remeslo, občasné sarkastické smeče ale najmä pointy jemné ako smotana. Ako keď sa pri jazde autom prehupnete cez kopec a znovu sa objaví slnko, ktoré len predchvíľou zapadalo.
A máme tu ďalší, verím že užitočný návod. Teda aspoň pre tých, ktorí si skúsili blogovanie u nás na Folk.sk a neradi by sa rozlúčili s našim neuveriteľným užívateľským komfortom a zároveň by ale radi mali svoje zápisky aj na Facebook stránke. Tak poďme na to, nezaberie to viac ako 5 minút.
Dnes som sedel na hoteli, čítal som si nejaké články na internete keď tu zrazu požiarny poplach. Ten zvonec bol rovno nad mojimi dverami. Vyšiel som teda poslušne z izby, nebral si so sebou žiadne osobné veci, presne ako sa to má robiť a zhromaždil som sa na parkovisku pred hotelom. Sám. Nechápem - keď už nie strach z ohrozenia života tak ten zvonec mal všetkých ostatných vyhnať von. Tak som si teda zapálil cigu a premýšľal nad zmyslom cvičných požiarnych poplachov, ktoré sme mali v mojom predchádzajúcom zamestnaní takmer každý týždeň.