Áno, takto príjemne sa voláme. Naším domovským prístavom sú Topoľčany, malebná to usadlosť na úpätí pohoria Tríbeč na strednej Nitre. Takže už by ste nás našli a teraz ešte niečo, čo asi o nás neviete. Keď sa nás pred istým časom niekto spýtal, aký štýl hráme, rozpačito sme koktali o folku, country a podobne, ale potom sme sa raz na plagáte v Bratislave objavili pod označením „pop-folková“ skupina, čo nám urobilo veľkú radosť, pretože odvtedy vieme celkom presne, čo sme zač. Najnovšie sme dorástli do výšky 1 024 cm, spolu s našou aparatúrou vážime 645 kg a naše miery sú veľmi blízko ideálu. Sme piati, máme tri ženy, jednu frajerku a päť detí.

Nie nadarmo sa hovorí, že šťastie chodí po horách a choroba po ľuďoch. Tomuto faktu sa nevyhli ani niektorí členovia domácej skupiny na "Folkovaní s Jasoňom" 19. apríla v malej kinosále v Sklených Tepliciach. Už vo štvrtok sme začali pripravovať malú kinosálu zhruba so sedemdesiatimi stoličkami a primerane stredným pódiom. Spolu s členmi domáceho fanklubu sme pripravili kulisy s nápisom "hosť - Pepe Šrank" na bledomodrej opone, uložili stoličky a tešili sa na piatok.

Sobotné popoludnie sa dá prežiť všelijako. Niekto obľubuje prácu v záhradke, iný sa rád vyberie do mesta, niekto vyhľadáva kultúru a niekomu stačí, aby bol v spoločnosti príjemných ľudí. Mne sa podarilo okrem tej záhradky skĺbiť všetky vyššie spomenuté aktivity do jednej, keď som prišiel v sobotu podvečer do UPC, kde sa konal koncert skupiny Druhý dych a jej hosťa.

Oficiálna správa by mohla vyzerať takto: 14. apríla 2002 v relácii rádia Rock FM „Folkfórum LIVE“, ako hostia vystúpili slovenská pesničkárka Suí Vesan a český pesničkár Pavel Dobeš. V štúdiu číslo 5 v Slovenskom rozhlase, teda ani tentokrát nenastalo ticho. Našťastie. Lebo to, čo sme tam mohli sledovať , sa len tak ľahko nepočuje, ani nevidí.

Dňa 19.4. o 19.00 hodine v kremnickom MsKS zaznie opäť folk. Na štvrtom ročníku Folkového Lasa sa tentokrát predstavia detské Háďatá, víťaz z tohtoročného Senického kľúčika, neúplný Tajf v novej zostave a ako hosť Mince vo fontáne, po Rolničkách, Jasoňovi a Lesných Škriatkoch ďalší člen spoločnosti Gran. Všetkých Vás teda pozývame na pohodovú komornú akciu do Kremnice.

Maroš

Cesta do Pardubíc začala vylosovaním vodiča. V praxi je to ten človek, na ktorého je uvalená prohibícia počas celého zájazdu. Nešťastník rozváža veselých kamarátov po koncertoch a nasledujúcich oslavách. „Zvíťazil“ Vlado Slavík z dvoch prozaických dôvodov. Cestu dokonale poznal a jediný mal na akciu voľné auto. Na 4.4. sme prijali pozvanie do pardubického klubu Delta, kde sme mali s Mincami vo fontáne hrať ako hostia skupiny Poupata.

Vo štvrtok 11.apríla nežil Zvolen iba hokejovým zápasom domácich s Bratislavou. Aspoň malý komorný priestor Zvolena, konkrétne World klubu určite nie. Aj keď téma hokeja odznela, pretože aj o svojich „hokejkovo - gitarových“ začiatkoch nám tam rozprávala Soňa Horňáková. Samozrejme aj hrala, spievala, tlieskala, rozprávala vtipy a spomínala. Soňa je absolútna „profíčka“, čo je vidieť na jej uvoľnenosti a ľahkosti pri hraní. Rozospievala sa na piesni „Niečo ako blues“. Na pódiu nezostala sama, vypomáhali jej dvaja členovia z SH BAND Vlado /Brcho/ Kaňák na bicích a Janka Krajčovičová na klávesoch a gitare. Soňa mala už od začiatku publikum na svojej strane. Bola veľmi prirodzená a spontánna, hoci sa ospravedlnila že je nachladnutá. Okrem piesní, ktoré sú známe zahrala aj „Uspávanku“ z jej posledného albumu. Zaspomínali sme si na Jožka Štefánika, ktorý sa textovo podieľal na viacerých skladbách a aj Paľa Hammela, ktorý ani po viacerých výzvach a očakávaniach neprišiel.

Je 10.apríla večer, leje a poriadne mi natieklo do topánky... že by som sa išla niekam schovať? Prvé útočisko mi naskytlo Univerzitné Pastoračné Centrum v Bratislave, kde sa konal zaujímavý trojkoncert. Ako prvý prišiel na pódium mladý pesničkár Marek Šárkozi ktorý si po prvý krát vyskúšal slasť koncertného pódia. Rozprával čosi o tréme, ale keď si porovnám mňa po prvý krát na pódiu a jeho, tak klamal :o) ... bolo z neho cítiť to, čo u ostrieľaných hudobníkov ťažko nájdeme a to veľká úcta k tomu, že si tam môže zahrať, z textov obrovská láska k prírode, priateľom, ohňu. Jednoducho obrovské chcenie dostať zo seba von to, čo cíti k našej milovanej matičke prírode. Ďalej sa mi páčili jeho "folkové melódie" so vsunutím trampských textov, s folkovým nádychom. Jednoducho, neboli to texty ani čisto trampské, ani čisto folkové (hoci je ťažko definovateľné, čo je to folkový text...) a tieto 2 témy spolu príjemne korešpondovali. Samozrejme, kde-tu sa ukázala aj dajaká malá chybička, ale to sa stane aj ťažkému profesionálovi. Ešte keď si Marek nacvičí listovanie v textoch piesní, bude to paráda ;o) Takže výsledný dojem z jeho prejavu bol veľmi príjemný.

Haló, haló, folkáči, ste tam? Mám pre vás potešujúcu správu. Konečne si ktosi spomenul na mladé amatérske zoskupenia a pesničkárov... a to dokonca v zahraničí. V Poľsku sa koná festival, ktorého sa môžu zúčastniť účinkujúci vo veku od 18 do 26 rokov, bez ohľadu na hraný štýl. Čiže folk má konečne dvere do sveta otvorené a podmienky účasti sú naozaj lákavé...

Čaute.

Celý deň svietilo jarné, ešte zubaté slnko, pofukoval mierny vetrík a z okolitých Štiavnických vrchov sa šírila vôňa jari. S týmto ročným obdobím prichádza aj ľudový zvyk "Veľká noc". V Sklených Tepliciach sme tento sviatok oslávili po svojom už v sobotu spojením niekoľkých hudobných vystúpení pod názvom "VEĽKONOČNÉ FOLKOVANIE". Ako obyčajne prvý som vystúpil ja, moja gitara a fúkacia harmonika. Par minút po začiatku sa sála z polovice zaplnila a dokonca prišli aj najmladší fanúšikovia folku. Síce ešte veľmi nerozumejú textom, o láske priateľstve či sklamaní, ale ich malé rúčky sa vždy pridali k tým starším.

Vážení přátelé,
musím se vám k něčemu přiznat. Místní novináři, kteří jsou všude kolem nás a myslí si o sobě, že oni jsou ti “posvěcení”, kteří mohou posuzovat ty druhé, mne inspirovali k jedné velké “kulišárně”, akorát jsem zatím neměl odvahu ji použít. Tou kulišárnou je naprostý vrchol novinářského umění – rozhovor sám se sebou. Když mne Janko Kulich ponoukl, abych napsal Peterovi Lachkému na “folk.sk” něco o našem počinu zvaném “Slovenské jaro ve Slezsku”, tak jsem pochopil, že je to příležitost!
Prostě nebudeme nic kamuflovat, Mirek se zeptá Mirka a Mirek odpoví. Žádný konflikt, žádný problém, reportér i dotazovaný budou stále spolu.

Peťo Uhrín Uhroš sa nám snaží dokázať, že jeho potencia ma ďalší silný rozmer. Okrem toho autorského, ktorým vytvára podhubie skupiny Jasoň, interpretačného (hlas, gitara, harmonika a kecy) a dostredivého (pod heslom "ja som Jasoň" musí zvládať personálne zmeny v kapele) sa začína presadzovať aj rozmer organizátorský. Darí sa mu relatívne pravidelnými koncertíkmi čeriť folkové vody žiarskeho regiónu. Každý mesiac sa snaží naservírovať folkovú večeru typu "Hosť obložený Jasoňom", ktorá dostáva názov zo zlatého fondu nástenného kalendára. Možno si tak chce uctiť dni, kedy netreba ísť do roboty.

Lesní Škriatkovia sa po folkových pódiách potulujú už pekných pár rokov (blížia sa k úspešnému splneniu úloh štvrtej päťročnice), no na folk.sk sa o nich zatiaľ veľa nepísalo a ešte donedávna sa na internete dalo dostať len k niekoľkým ich pesničkám s akordami. To je jedna z príčin, prečo som si dovolila naškriabať zopár dojmov z CD Iba raz za deň sa brieždi. Okrem toho Škriatkovia sú moja takmer až srdcová záležitosť, keďže pochádzajú z môjho rodného južnoslovenského kraja – z Levíc.

Už je to nejaký piatok dozadu, kedy sme sa boli naposledy pozrieť u našich západných susedov, čo nové v žánroch FCT. Okolnosti sa zohrali tak, že sme sa po čase mali možnosť zúčastniť oblastného kola súťažnej prehliadky Moravský vrabec, ktorá prebehla 16.3.2002 v Karvinej. Severná Morava a východné Čechy sú v kategóriach FCT najsilnejšie liahne talentov v ČR, a preto sme sa do Karvinej skutočne tešili. Krátko po príchodu nás srdečne privítal doživotný vedúci organizačného štábu a náš kamarát Jozef MLOK Grim. Hostesky nás zásobili vkusnými visačkami s emblémom festivalu/ vyhotovené z kože/, a festivalovým časopisom ČIMČARÁKom. Zabezpečenie prehliadky bolo štandartné a podobné ako na akciách u nás. Kapely si všetky náklady hradili z vlastných rozpočtov. Moravský vrabec má už dlhú tradíciu a jeho víťazi si väčšinou odnášajú najcennejšie trofeje z najväčších festivalov, ako je napríklad Zahrada.

Podobné otázky ako sme e-mailom posielali aj iným organizátorom od nás dostala aj hlava štábu Kremnickej Bašty (KB)– nie, nejde o vojenskú operáciu – Maroš Vojtko. Tak sa teda pozrime, ako to so svojim festivalom myslí on.

Prečo si začal organizovať KB?
Ako už bolo napísané a povedané vo viacerých návratoch k Bašte, mesto Kremnica si už roky takúto akciu pýtalo. V prvom rade príroda. To, čo obkolesuje Kremnicu je proste nádhera a to musí uznať každý. V druhom rade história (a k tej folk isto patrí). Netreba hádam ani pripomínať, že Kremnica je jedným z našich historických skvostov a svojimi nádvoríčkami priťahuje komorné podujatia. No a v neposlednom rade existencia moja a ďalších desiatok folkových nadšencov, muzikantov a cvokov. Spomeniem len kapely - Detská radosť, Zvony Bells, Andersen, môj Tajf a detské Háďatá (tak trochu tiež moje). Preto Bašta existuje!

Väčšina country, folkových a trampských festivalov a nielen na Slovensku, ale aj v Čechách je situovaná do prekrásnych prírodných zákutí. Či už ide o kempy, kúpaliská alebo zelené lúky a ostrovy. Sú však aj také festivaly, ktoré si svoje miesto našli medzi múrmi a budovami starobylých miest, námestí, kaštieľov. Jedným z takýchto slovenských mestských festivalov je aj Kremnická Bašta.

- stretnutie priateľov prírody, zábavy a hudby. Je to tak, tomuto festivalu by zalichotil podnázov ZRPF - Združenie rodičov a priateľov folku. Festival sa odohráva v okolí púchovských lúk, lesov, hájov a jazierok. Máte možnosť vypočuť si tu známe, aj menej známe osobnosti, postretať priateľov, ktorých za normálnych okolností nestretnete. Skrátka paráda v náručí prírody, hudby a priateľstva. Bodaj by bolo takýchto festivalov čo najmenej, aby sme si ich začali o to viac vážiť. Dnešný svet mobilných telefónov nenahradí to, čo človek pociťuje pri fantastickej atmosfére spriazneného okolia. Je to ako pohľad do rozpáleného krbu...jednoducho, toto žiadny televízor neprenesie. Chcete živú muziku? hor sa do sveta Vandermúzy...

Naša redaktorské chúťky neminuli ani festival o ktorom sa súce na Slovensku ešte moc nevie, ale vyzerá to, že nás všetkých príjemne prekvapí. Na zvedavé otázky nám e-mailom prišli odpovede od Reného Hubinského, riaditeľa festivalu Babica 2002.