List Ozvene

(Poznámka autora: tento list nebol písaný ako blog. Bol to praobyčajný osobný mail Jozefovi Pavelkovi, ktorý sa mi ozval cez fórum Folk.sk, kde som poprosil o akékoľvek informácie o Ozvene. Bol to jednoducho len odtlačok istého okamihu ľudskej duše na obrazovke počítača. Dal som ho do blogu na návrh Radiara vo fóre, kde som z listu publikoval úryvok ako svoje vysvetlenie, prečo ma Ozvena tak zaujala, a tiež ako poďakovanie tým, ktorí ma naviedli na cestu k nej. Do blogu som doplnil len diakritiku a pár vysvetľujúcich poznámok.)

---------------

Ahoj Jozef, nehnevaj sa, že až teraz dostávaš mail; vtedy bola už neskorá noc - nedokončil som, čo som začal. Pri všetkom svojom súkromno-pracovnom vyťažení som sa k tomu dostal zasa až dnes. Áno, pozrel som si všetky linky (od Radiara, pozn. autora), a kúsok po kúsku som si staval mozaiku Ozveny. Postupne, preklikávaním, som sa dozvedel, že si v kapele pôsobil ako kontrabasista; konečne som sa dozvedel mená členov kapely, odkiaľ kapela bola, kde zvykla koncertovať, zistil som i to, že ste žali najvyššie ocenenia na festivaloch. 

Pýtaš sa, prečo.. Poviem Ti.

Hrám na gitare od svojich 14 rokov (teraz mam cez 41). Voľakedy sa môj tatko chodil na mňa sťažovať do školy, že nič iné nerobím, len hrám, gitaru mi skrýval. Bolo to tak, hudba ma prosto ohuruje myslím od troch rokov, čo mi otec púšťal B-mol od Čajkovského. Vykľul sa zo mňa samouk, ktorý si skladá vlastné veci, a plnými dúškami hltá harmónie, ktoré mu život prinesie. Nikdy som si nevyhľadával hudbu ani štýly - vždy si ma našla samotná muzika. Obyčajne cez sprostredkovateľa. Tu otec, tam jeden kamarát, druhý, televízny dokument, známa, známy, náhoda. Preto sa niekedy ľudia čudujú, že počúvam nejakú kapelu, a pritom nepoznám a nikdy som nepočul klasiku príslušného štýlu. Ja potrebujem svoje harmónie, niečo, čo ma upúta, a je mi fuk odkiaľ to prišlo, či je to folk, rock, metal, klasická hudba, džez...

Niekedy mi stačí pár tónov - minule mi dobrá kamoška strčila do ucha slúchadlo zo svojho mp3 prehrávača. Počul som len prvý takt prvej skladby, a hneď som si objednal originál CD (ja nejako zo zásady nenapaľujem, rovnako ako moj otec, my si všetko kupujeme). Ten chlapík, čo ma vtedy ohúril, bol Dan Bárta, v živote som dovtedy o ňom nepočul. Isto ho poznáš, a vieš, že on hrá/spieva džez, je to prosto niečo úplne iné ako Ozvena.

Alebo moju obľúbenú kapelu, ktorej muzika mi zachádza hlboko pod nechty, som spoznal (pritom už hrali vtedy 20 rokov) tak, že som šiel do auta pre spacák na jednej akcii, kde hrala akási kapela, keď odrazu gitarista zahral takú pasáž, že som zostal stáť na mieste ako soľný stĺp, a prisámbohu, stál som tam ďalšie 4 hodiny, lebo koncert trval 6. Zo strechy šatne pre futbalistov visel dolu hlavou akýsi chlap (nedalo sa tam v tej tlačenici pohnúť), a toho som sa v tranze spýtal: "Prosím ťa, to čo je za kapela?" A on mi na to: "Ty nevieš?! Veď je to Sexit!" Svojho času melodický speedmetal, potom hardrock, teraz rock a blues dokopy, podľa toho, akú má Eugen (Pál Baláž, pozn. autora) náladu.

 A Ozvena? :-)

 Svoju kamošku, čo mi učarovala Bártom, som vzal za odmenu za takú krásnu muzičku na planinu, kde robím jaskyne. Deň predtým mi spomínala, že donesie muziku, a či mám vo voze prehrávač. Ja, že mám. Vravím: "Šak dones, ty máš vkus, určite donesieš niečo onakvejšie."  Strčila mi tam Ozvenu. V druhej polovici piatej skladby (Zdolať a nájsť/Vierka Šusteková, pozn. autora) ma začal oblievať pot, no a z tej utešenej harmónie, presne posadených hlasov, z toho konkrétneho sledu akordov, sa mi zatočila hlava. Šiesta skladba (Pierko/Pavol Truban, pozn. autora) ma posadila do múky, myslím, že hneď počas cesty som ju otočil asi 6x, kým som sa vyterigal na kopec. Hneď, ako som (darované, pozn. autora) CD dostal do rúk, začala fáza nasávania:-), čo znamená, že CD počúvam aj osem - desať hodín v kuse, a pri tom intuitívne hľadám v tých skladbách niečo, čo ma vystrelí do vesmíru. Ja to neanalyzujem, prosto si to užívam do posledného tónu. Tak sa mi dostáva muzika pod kožu, za nechty - poznáš to - ako trieska, tŕň či zima, a vtedy už niet úniku... Potom nastáva niečo ako zážitková fáza:-), keď si vezmem do rúk gitaru, a začnem si tie skladby hrať. Nemám s tým problém, väčšinu skladieb zahrám na prvé počutie, dorobím si svoje obraty akordov, trošku si to spestrím:-), a užívam si Vašu muziku - matematicky povedané - "na druhú".

 Milý Jozef, Ozvena mi prešumela hlavou nespočetne krát, rozliala sa mi po tele ako šťava z čučoriedkového kompótu; tie škvrny na mojej duši sa už nikdy nebudú dať "vyprať". Vďaka Vám som navštívil zopár ďalekých galaxií, a isté pasáže niektorých skladieb ma dostali až niekde k prvopočiatkom vesmíru. Prosto - zimomriavky, extáza, chvíľkový pocit šťastia. Toto máte na rováši, Ozveňáci. Stokilového chlapa ste dokázali len svojou muzikou a svojou inštrumentálnou zručnosťou (majstrovstvom) zdvihnúť zo zeme, a poslať hen do povetria. Nikdy ste sa nepýtali, a predsa som Vás prijal do najbližšej rodiny. Umelci majú veľkú moc...

 Jozef, svet bez Ozveny by fungoval aj tak. Nezrútil by sa. Nehľadal som Vás, Vy ste si našli mňa. S Vami je náš hrboľatý svet však krajší, človeka nevdojak pri počúvaní takejto muziky zaplaví vlna presvedčenia, že ak sa oddá žiť, tak s Ozvenou "dupľom". Ja si svoje šťastie nenechám pre seba, budem Ozvenu posúvať ďalej. 

Drž sa, Jozef, a ak si s hocikým z kapely v kontakte, pozdrav ho od jedného usmiateho človiečika. Aspoň kým sa k nim nejako dopracujem sám. Ďakujem za všetko. Je toho veľa, to mi ver:-)

 Gabo Lesinsky

Janík, Košice