Napriek mierne aprílovému začiatku 20. júnového dňa nič nezabránilo tomu, aby som, vyzbrojená povinným vybavením smrteľníka mieriaceho na festival, svoju víkendovú cestu nasmerovala do Malého Lapáša pri Nitre, konkrétne do lesoparku Jáger.
Je december, posledný mesiac v roku. Večery sú dlhšie ako dni a slniečko len sem-tam pozrie spomedzi oblakov, čo sa práve deje na zemi. Vtedy je väčšina z nás pritisnutá k radiátorom, kachliam alebo pieckam svojich bytíkov a znudene pozeráme na ďalší diel niektorej z telenoviel alebo premýšľame, akým darčekom prekvapiť v čase Vianoc tých najbližších.
Keď som pred rokom navštívil na Veľkú Noc Sklené Teplice, kapelník skupiny Jasoňa ma priviedol na dvor tamojšej kultúrnej chalúpky a vyhlásil, že o rok tam bude amfiteáter. Táto predstava mi pri pohľade na dvorček a sad plný harabúrd pripadala rovnako humorná, jako keď nám pred časom šéf Granu Ďatel v polozbúranej stodole oznámil, že tam spravíme štúdio.
Na Festivale Vandermúza som bol tento rok prvýkrát. V Púchove, hned po vystúpení z rýchliku, som pri jednom ostrovčeku autobusového nástupišťa zbadal pomerne početnú skupinu ľudí s veľkými batohmi a kaki farbou ako dominantnou na ich oblečeniach.Ľahko (alebo Lachko?) som sa dovtípil že cieľ ich cesty bude zhodný s tým mojim a tak som prakticky nemal problém nájsť miesto konania - nádherný prírodný areál malej obce Mostište vzdialenej asi 6 km od Púchova. Keď som sa pokochal atmosférou nastávajúcich troch dní, počas ktorých som mal aspoň podľa programu počuť jednu z najreprezentatívnejších vzoriek slovenskej, najmä folkovej a trampskej muziky, začal som sa nie pekne tváriť na kvapky dažďa, ktoré s čoraz väčšou intenzitou robili z trávnatého povrchu blatový a znemožňovali mi tak pohyb (o stavbe stanu nehovoriac) bez toho, aby som sa nezašpinil. Počasie sa však na ďalšie dva dni rozhodlo zmúdrieť, a tak sa žiadna folková variácia na festival Pohoda nekonala. Ale poďme k muzike.