Napísať, že skupina Sanyland tento album pripravovala 14 rokov by síce bolo efektné, ale nepravdivé. Možno k tomuto pocitu zvádza niekoľko starších skladieb, ktoré pochádzajú ešte zo začiatkov Sanylandu a ktoré sa ocitli na platni, lenže ono je to trochu inak. Asi máloktorá kapela zo slovenskej folkrockovej (alebo pesničkárskej) scény mala našliapnuté na tak úspešnú kariéru ako Sanyland v polovici deväťdesiatych rokov. Mimoriadne koncentrované zoskupenie muzikantských osobností, medzi ktorými spomeniem napríklad mená Martin Zajko a Ajdží Sabo (inak tiež Slide & Udu) alebo Silvia Josifoska či autor väčšiny skladieb repertoáru Slávo Sany Grék, turné s Jaromírom Nohavicom, ponuka Vřešťála a Sázavského na produkovanie albumu skupiny.... Lenže namiesto toho prišiel rozpad kapely, sólové projekty niektorých členov a desať rokov hybernácie. V roku 2006 sa Sanyland znovu dal dokopy a v mierne inovovanom zložení (ale aj za účasti niekdajších spoluhráčov) nahrali konečne svoj debut.
Možno najvýraznejšia zmena oproti minulosti sa týka zvuku nahrávky. Pokiaľ ma pamäť neklame, niekdajší Sanyland bol kapelou s výrazne akustickým, folkrockovým štýlom. Súčasné zloženie sa pohybuje rovnako pohodovo v folkovo-akustických pesničkách i rockovejšie „pritvrdených“ kompozíciách. Teda, nie že by na nahrávkach akustika prišla skrátka – naopak. Niekde dominuje (Linda, Keby si vedela), inde zas slúži skôr ako odrazová plocha ku amplifikovanej gradácii, vždy je to však prepracovaná (a zvukovo dobre nahraná) gitarová linka alebo motív, ktorý poteší ucho fanúšika čistého akustického zvuku.
Album Sanylandu je predovšetkým muzikantskou záležitosťou. A asi to ani inak nemôže byť, keďže všetci zúčastnení sú napospol vynikajúci muzikanti – Martina Zajka a Ajdžího Saba netreba nijak zvlášť približovať, ale aj tí ďalší (Andrej Hruška- gtr, Ivan Polák - bgtr, Katka Fečová- voc, ale aj napríklad hosťujúci Shina a Dano Salontay) priniesli svoj vklad. Výhodu dvoch sólových gitaristov, každého s osobitým štýlom, ocení človek najmä vo chvíľach ich vzájomnej hudobnej komunikácie.
Pri jednom z mnohých počúvaní toho albumu s bookletom v ruke som si uvedomil, že málokedy tak jednoznačne korešponduje forma (booklet) a obsah (nahrávka) ako v tomto prípade. Z nahrávok Sanylandu ide presne ten istý pocit ľahkosti a neohraničenosti ako z modravej obálky cédečka. Spoločným menovateľom sú predovšetkým pokoj a neagresivita; gitarové flažolety a kĺzavé tóny basgitary, repetitívne medzihry a závery skladieb, hall na speve aj nástrojoch – to všetko vzbudzuje pocit priestoru a vzdušnosti. Svoj podiel na celkovom vyznení majú aj texty, ktoré idú viac po pocitoch a zvukomaľbe než po príbehu alebo pointe.
Aj keď nahrávky a skladby vznikali v dlhšom časovom úseku (okrem starších, ale znovu nahraných skladieb Snowblind a Trochu korenia z prvotnej éry Sanylandu sa na cédečku objavujú aj detsky hravé Modlivky, ktoré tuším už kedysi vyšli na cédečkovom projekte Havěť všelijaká) a v rôznych muzikantských konšteláciách, CD Trochu korenia nepôsobí ako skladačka, ale je to kompaktný album, ktorý sa dá počúvať v kuse, ale z ktorého si človek môže podľa nálady navoliť vhodné tituly – pre mňa osobne je takým balzamom duše napríklad Keby si vedela. Aj keď formou je to valčíček, sú dni, kedy si ho obzvlášť rád púšťam a nie je to určite k tancu...
presne táák
Ja som ich prvýkrát videl