Ach...

Hudba človeka zjemňuje. Teraz nemyslím schopnosť vyroniť slzu pri emotívnej scéne s Penelope Cruz v Nehýb sa. Myslím fyzicky. A keď vravím fyzicky, myslím pri tom na ruky. Menovite na prsty. A úplne exaktne, na nechty.

Môj vzťah k nechtom bol dlhé roky totálne ignorantský. Na ich ošetrovanie som nikdy nepotreboval nejaké špeciálne náradia. Vždy som si spoľahlivo vystačil so zubami. Tie sa zakaždým dostávali k slovu pri najmenšom záchveve nervozity. Najčastejšie pred koncertom. Vždy keď som nechty najviac potreboval, zaručene som si ich pár hodín pred vystúpením zničil. Po takej ozdravnej kúre vyzerali ako okraje listu trhacieho kalendára.

Nikdy som to nepociťoval ako nejaký handicap, celý ten čas, všetky tie roky, som si vystačil s nekomplikovaným brushingom (po slovensky kefovačkou) cez všetky struny. Až teraz, keď sa začínam seriózne ponárať do tajomných a lákavých hlbín fingerpickingu a klasickej gitarovej hry, začínam chápať nenahraditeľný význam nechtov pri tvorbe tónu. Skrátka a dobre, pochopil som, že obhrýzanie (a tajné vypľúvanie po kútoch izby, keď sa frajerka nedíva) nechtom jednoducho nestačí. Potrebujú viac.

A tak, inšpirovaný ženskými magazínmi, nakúpil som si všetky tie vecičky, aké používala naša učiteľka dejepisu, keď nám, sediac za katedrou, líčila životopis Juraja Washingtona (áno Juraja, tak ho volala). Dozvedel som sa napríklad, že najlepší pilník je sklenený. Odvtedy iný nepoužívam.

Pilníčky, olejčeky, proste komplet servis, lenže, človek sa cíti dosť nesvoj, tak akosi metrosexuálne, hlavne ak musí svoje nechty akútne ošetrovať (lebo sa práve jeden naštrbil) pred cudzími ľuďmi. Mám také drbnuté nechty, vždy, keď dorastú do požadovanej dĺžky, zlomia sa v strede.

A tak začínam poškuľovať po gélových nechtoch mojej milovanej a pýtať sa jej na veci okolo toho, čo sa s nimi robí, keď odrastú, koľko stojí servis (cca 17 eur mesačne) atakďalej. Keď som ju ale požiadal o kontakt na jej manikérku, vždy mi stroho odsekla: „No to určite, nájdi si svoju.“

Hanbí sa. Chápem ju.

Myslím, že si znova nechám narásť bradu. Treba udržiavať rovnováhu. A sebavedomie. Sebavedomie je pre tvorbu tónu rovnako dôležité ako dĺžka nechtov. So stoporenými prstami, zmeravenými nízkym sebaohodnotením veru nezahráte ako Pierre Bensusan.

Je to ťažké. Keď to tak spätne hodnotím, myslím, že som sa mal radšej dať na stolný tenis. Môj foter ho trénoval. A mne išiel v dvanástich celkom dobre.

Lenže už je neskoro. Nedá sa vyskočiť. Vlak fičí rozkvitnutou krajinou, vyklopkávajúc kolesami monotónny mazurkový rytmus. Pred očami sa míňajú meandre riek, repkové pláne a zelené chuchvalce zalesnených kopcov. Slnko pečie na trojdňové, horolezecké strnisko, ktoré ešte nestačilo dorásť na regulérnu bradu. Chladivý vetrík ľahostajne ovieva ruku, vystrčenú ledabolo von oknom. Záchvevy vzduchu zosilnené šturmom rýchlika na trati Poprad – Košice kývajú hore-dole uvoľnenou dlaňou ako chvostom papierového šarkana - mužnou dlaňou, ktorú zdobí bezchybná manikúra. Mérde…