Jednofázové kvasenie

Značka skupiny Pathetic Hypermarket Band sa rokmi hrania a poctivého nacvičovania stala symbolom zohranosti a netradičného prístupu. PHB je, ak ma pamäť neklame, v súčasnosti jedinou slovenskou folkovou skupinou, ktorá má v repertoári inštrumentálne kompozície z vlastného pera a je ich hneď niekoľko. Na martinskom folkovom pódiu predviedli Šaty vidiečanky od lídra skupiny Mária Polónyiho. Koncertné vystúpenie PHB bolo vyvážené a farebné aj vďaka tomu, že odohrali piesne od všetkých autorov skupiny. Na rad prišli piesne ako Naoko (autorka Katka Žilová a Petiar), posledná novinka – vynikajúca bosanova Bosou nohou (autor hudby Julián Ratica, autor textu Mário Polónyi) a nakoniec aj slnkom prežiarená samba Havana (autor Stano Kalman). Bolo vidieť a hlavne počuť, že skupina urobila pokrok aj po vokálnej stránke. Na konci vystúpenia zostal na pódiu už len Stano Kalman, ktorý ako samostatný pesničkár ponúkol publiku svoju, už takmer zľudovenú pieseň Superstár.

Na otázku Čo to je folk?  odpovedzme priliehavým citátom pesničkára Klimenta Ondrejku z legendárnej skupiny Prešporok: „...folk nie je len hudobný žáner, ale aj spôsob myslenia a tiež spôsob života. Oficiálne sa folk vždy kládol kamsi na okraj hudobného života a ak sa dostal k poslucháčovi cez médiá, tak vždy dobre preosiaty, vymytý a bledý... Mnohí odvážni "folkeri" po časoch útrap "prestúpili" na iné koľaje, priamejšie a rýchlejšie.“ (PREŠPOROK: Kalendár tvárí, OBKaSS II, 1990.)

To sú skúsenosti z obdobia totality, keď folkoví pesničkári boli súčasťou nežiadúcej produkcie, z oblasti alternatívnej kultúry. 

Dnes je na mieste skôr iná otázka - Aký je a čím žije slovenský folk dnes? Na to, tiež priliehavo, odpovedá s potuteľným úsmevom pesničkár Edo Klena, v jednej z častí z filmového cyklu „Pesničkári slovenskí“, ktorú uvádzala Slovenská televízia v rokoch 90-tych, po Nežnej: „...myslím si, že vždy bude o čom spievať... ak už o ničom inom, tak aspoň o tej  nehe našej... slovenskej...“

Áno, sem-tam sa už stane, že slnko nadvihne obrvu a omylom roztopí nejaký kus štrkoviska alebo záhradnej kvetiny, zima je však napriek tomu v mimoriadnej forme. A hlavne v bratislavskom Horskom parku, uprostred lesa, kde okrem niekoľkých víl a kde tu všade okolo pohodených zaparkovaných áut ni vtáčka ni letáčka. S výnimkou 25. januára pred šiestou večer, keď sa okolo Horárne a útulnej chalúpky vľúdne nazvanej Za pecou začali zakrádať skrehnuté tiene skrehnutých postáv, aby sa uvelebili okolo krbu a rozprestreli svoje telá, mysle aj srdcia pred organizátormi folkového koncertu s tradičným názvom Za pecou.
Tento skromný, ale pohostinný priestor majú na starosti ľudia združení okolo kapely Rolničky, z ktorých vyčnieva nielen vďaka svojej úctyhodnej výške Dušan Franců (teraz neviem, či sa to píše s kolieskom ako v češtine). Čiže nielen zorganizovanie koncertu, zabezpečenie hudobných hostí, rozoslanie oznamov či nazvučenie, ale aj včasné zakúrenie v peci (teplota bola výborná, na krátky rukáv), prichystanie hanblivej pokladničky s názvom Bobor a rozloženie stánku s CD. Baranicu dolu, ako sa u nás horalov hovorí.

Nooo... až tak veľmi sa nerevalo. To len literárna revue Dada Nagya, ktorá sa pravidelne uskutočňuje v bratislavskom kníhkupectve Pištek, dostala skvostný názov: Literárne revy.

Nebudete tomu veriť, ale skupina Jednofázové kvasenie v tomto roku oslávi dvadsiate výročie svojej existencie. Také čosi sa nepodarí hocikomu a aj fenoménu JFQ sa to podarilo až po dvoch desaťročiach usilovnej práce. GRATULUJEME!!!

Rozmýšľal som hneď po koncerte. Ako to napísať, aby to bolo zaujímavé a originálne? Napríklad takto: V piatok, 14. 3. 2003 sa 4 členovia skupiny 1FQ stretli na Františkánskom námestí 7 v klube F7 asi 98 minút pred začiatkom koncertu, na ktorý prišlo asi 63 ľudí a na ktorom počas 117 minút odznelo 26 piesní. Jasné, to by šlo. Ale prečo by som to robil?

Tento človek má problém!!!
Pokúša sa totiž hrať komplikované folkové pesničky celkom sám.

Dvere za rokom 2002 sa už nadobro zatvorili, ale pohľad cez kľúčovú dierku na koncert folkového združenia Slnovrat hádam nezaškodí. Deň pred zimným slnovratom sa títo priekopníci slovenského folku 70-tych a 80-tych rokov už minulého storočia znovu zišli a zaspomínali si na staré časy. Divadlo a.ha, ktoré po minulé roky aspoň raz za mesiac nechalo folkáčov vybúriť sa vo svojich útrobách, pred časom zmenilo dramaturgiu, takže folk v ňom pripomína šafran oveľa viac ako predtým. Preto aj Slnovraťáci po vlaňajšom vianočnom koncerte práve v Ahačku tentoraz muzicírovali inde.