Piatok s Piatkom v piatok trinásteho...(no a čo?)

Piatok s Piatkom nakreslil v piatok trinásteho svoj štvrtý uhol. Ťažko povedať či obrazec s uhlami je magický štvorec, ale určitá pravidelnosť už dáva tušiť, že tvar spĺňa prísne estetické kritériá. Namiesto pojmu magický štvorec môžme smelo hovoriť o štvorci alebo štvoruholníku magnetickom. Dôvod na to je úplne jednoduchý, toto podujatie priťahuje nezvyčajnou silou obecenstvo do sály Slovenského literárneho múzea v Martine.

Dobrý chýr veľmi rýchlo roznosia do sveta vrany, rozčvirikajú vrabce a vôbec im nevadí, že takto vlastne nahrávajú na popularitu pre svojich konkurentov – slávikov. Tak veru, tak. Na piatky so slávikmi v chlapčenskej aj v dievčenskej podobe netreba interpretov veľmi vynukovať, aby prišli ukázať svoje umenie medzi ctihodné múry. Ten magnet pôsobí veľmi silno aj na nich. Kto neverí, ten nech príde v septembri a potom znova a znova. Pribudnú ďalšie uhly a podujatie dostane tvar hviezdy a to už naozaj nie je málo. Hviezdne pesničkárske podujatie v Martine, no tak to tu ešte nebolo. Ale bude. Bliká to už poriadne, spolu s naberaním výšky.

Laura Polónyiová, Katka Žilová, Stano Kalman, Julián Ratica a Mário Polónyi, títo všetci sa ukrývajú pod na pohľad nič nehovoriacu skratku, ktorá to viac ťahá do chemického laboratória, ako na pódium. Píšu si PHB. Ak to rozkódujeme potom už musíme porozmýšľať, či nejde o jazykolam, pretože Pathetic Hypermarket Band má k nemu veľmi blízko. Teda pomaličky artikulujme a ...Vlastne aj tak je to jedno. Hudba nákazlivá, texty poznačené myšlienkami lídra kapely Mária Polónyiho, to všetko spolu tvorí jeden úžasný harmonický celok. Zajtra budem sťatý a Poď sa so mnou hanbiť sú dva názvy pesničiek, ktoré hádam spolu aj logicky súvisia, na tvári vyvolajú úsmev, ale ak si ich vypočujete, nuž potom by sa človeku zišiel ešte jeden pár rúk na potlesk. Alebo taký Skorocel. Pesnička z tvorby nádhernolícej na kratulinko vystrihanej Katky Žilovej mi cvendží pod nosom už hádam päťdesiaty piaty raz. Gombičkový akordeón jej nesmierne pristane a v írskej pesničke, ktorej názov si nepamätám som ju počul , akoby hrala na gajdy.
Stanko Kalman si už u nás zahral sólo a tak teraz bol trošku vzadu, ale so štyrmi strunami basovej gitary veru zručne narábal a spolu s Juliánom Raticom udávali rytmus príjemným melódiám. Julián sedel na akejsi skrinke a búchal po nej. To som ešte nevidel. No, mal tam aj iné bicie nástroje, lebo nik by mu neveril, že je bubeník.
Juj a Laura...Laura Polónyiová. Áno, treba ju dať dokopy s Máriom. Vlastne oni to už spravili aj sami. Jej zvonivý hlas roznežnil aj bohatiersky znejúce Máriove spevy. Mário, vikingský zjav. Mohutná postava, dlžizné husté vlasy, trošku osmahnuté hrdzou. Povahou nesmierny dobrák a skvelý básnik. Ak dostal od sudičiek do vienka aj hudobné vlohy, nuž tieto sudičky milujú ľudstvo. Mal som skvelý pocit, keď sa mi zimomriavky naháňali po chrbte s teplomriavkami. Z Máriových úst zaznela pesnička Na Kráľovej holi.... V populárnej úprave, napriek tomu majestátne, nuž a to som už nebol potichu ani ja. Tlieskalo sa, pridávalo. Martinské publikum vie byť vďačné. Ja nie som odborník na hudbu. Ja len počúvam, prežívam a chcem sa baviť.
Piatok s Piatkom vo svojom štvrtom pokračovaní mi všetko splnil. A kto to všetko spískal? Práve ten Piatko v Piatok. Peter Piatko, veľmi výrazná postava slovenskej pesničkárskej scény. Na neustále požiadavky a odporúčania z publika ouvertúra štvrtého večera patrila jemu. Ako vždy, tak aj teraz bol výborný. Vlastne mne by stačilo zahrať len Severné polárne kraje a potom už môže celý večer hrať hoci Pochod padlých revolucionárov. Viem, že by sa s tým neuspokojil. Veď Peťo hrá len svoje veci a aj keby ho volal do dueta aj sám Honza Nedvěd, Peťo ho odignoruje. Stačí ale aby zbadal publikum a už je vo svojom živle. Tak to bolo aj trinásteho apríla večer, keď mal jeho program už štyri uhly. A my, čo sme boli s ním, sme si poriadne uhli. Výbornej hudby, skvelých textov a nálady, ktorá sa vešala na krk ako endorfínový náhrdelník.
Nemyslite si, že to je všetko. Pomaly „step baj step“ sme sa prepísali až k samému začiatku.

V sále sa zotmelo. Prevravela Vojna. Rachotili vybuchujúce bomby, ozývala sa streľba. V rozbitom dome rodila žena. Bol pri nej muž v čiernej kapucni. ON. ON!!! Mathej Thomka. Na chvíľu prozaik. Písal príbeh o lone, vzdúvajúcom sa bruchu, o detskom plači a o smrti. Žena zomrela. Zomrela v tej hroznej tme, v rachote padajúcich stien. Detský plač znamenal život, život vyhral nad vojnou. Mathej vyhral nad nami. On, Mathej – majster performance. Ej, darmo, prezident Mädokýša to skutočne vie.
Kde by sa malo všetko skončiť ak nie v strede? Mathejovi - básnikovi aj stred vyšiel majstrovsky. Krátke básničky v autorskom podaní – ak by ich niekto vyšil na biele plátno, žiarili by natrvalo. Nevadí. Bude im dobre aj v pamäti. Ak by medzičasom začali blednúť, stačí prísť na naše stretnutia a tam zažiaria ako kvitnúce púpavy.

To je len opakovaná pozvánka na ďalšie večery pod strechou Slovenského národného literárneho múzea. Peťo pripraví nové prekvapenia. Piatkov je síce dosť, ale tie s Piatkom zdobia kalendár.

Jano Cíger z Mädokýša