Kaki King - Dreaming Of Revenge

Je to celkom príjemné, že máme hudobné žánre. Nejaké tie hlavné prúdy a v nich mnoho smerov. Máme tiež ich fúzie a zmesi. Je to fajn, pretože si môžeme v muzike urobiť poriadok. Aspoň približne, aspoň trošku... Obstarať si krabičky, na ne nalepiť štítky. Folk - urban folk, neofolk, jazz – latin jazz, free jazz, nu-jazz, swing... a mnohé ďalšie. V tej záplave má výnimočné miesto krabička so štítkom „Nezaraditeľné“ a patrí medzi moje obľúbené, keďže obsahuje tie najzaujímavejšie kúsky. Niekde tam sa nachádza aj Kaki King.

Začala ako bubeníčka a bola dlho skalopevne presvedčená, že ak sa jej v hudbe podarí presadiť, bude to práve vďaka bicím, ktorým sa venovala od útleho detstva. Prvé náznaky zmeny prichádzali počas štúdií v New Yorku. Na výzvy priateľov zahrať pár piesní na gitare na  večierkoch vždy spontánne prikývla, hoci tým vystúpeniam neprikladala veľký význam. Skutočne silným impulzom však boli udalosti z 11. septembra 2001, ktoré ju zasiahli tak intenzívne, že siahla po gitare a začala hrávať v newyorských staniciach metra. Jednoducho potrebovala nejakú činnosť, aby sa s dianím okolo seba vyrovnala. Hodiny strávené hraním v nie veľmi príťažlivom prostredí a v nelákavej spoločnosti stálych obyvateľov staníc však zavŕšili jej premenu. Vytvorila si vlastný, jedinečný štýl hrania na gitare, silne ovplyvnený rytmickým a perkusívnym cítením nástroja. Je pestrou zmesou fingerpickingu, tappingu a fret-slappingu. Gitaristi poväčšinou hrajú na gitarových strunách, Kaki hrá skutočne na celej gitare.

Z metra sa zhodou priaznivých náhod dostala na pódium jedného z newyorských klubov a zhodou ďalších, ešte priaznivejších okolností tam jedného večera sedel v hľadisku šéf  vydaveľstva, u ktorého Kaki vydala v marci tohto roku svoj už štvrtý album „Dreaming Of Revenge“, z čoho možno spätne vyvodiť, že ho svojím prejavom skutočne zaujala.

Myslím si, že Kaki King zaujme každého, kto si rád počúvne niečo viac ako pesničku a komu sa nelení trochu si ponaťahovať uši. Nechcem tým naznačiť, že pesnička sama o sebe je málo, ale je veľa spôsobov ako ju uchopiť a podať a Kaki si vyberá spôsob skutočne osobitý a sofistikovaný. Asi najviac sa mi páči, ako citlivo vrství jednotlivé vo svojej podstate jednoduché motívy. Piesne jej ostatného albumu vďaka tomu pôsobia ako mozaiky vyskladané z mnohých malých kúskov, ktoré však výborne držia pohromade, aj kompozične, aj aranžérsky. Zložité sú len naoko, keď sa započúvate, rýchlo do nich preniknete a ani chviľu sa nenudíte. Hoci je Kaki znamenitá gitaristka, v porovnaní s predošlými albumami (najmä prvým a druhým) gitara neraz velmi príjemne ustúpi do pozadia a urobí miesto ďalším nástrojom, najčastejšie zasneným až éterickým klávesovým partom. Všetko dopĺňajú basgitara, bicie a všakovaká iná rytmika. Na albume je 11 piesní, z nich 7 je inštrumentálnych, vo zvyšných 4 si Kaki trošku zaspievala. Schválne píšem „trošku zaspievala“, pretože napriek multinštumetálnemu nadaniu sama priznáva, že nemá spevácke ambície a svoj hlas využila iba ako ďalší nástroj. Nazdávam sa však, že ho využila šikovne, album ako celok to pekne osviežilo.

Kaki King je pre mňa priekopníčkou inštrumentálneho pesničkárstva a jej schopnosť vyjadriť sa prostredníctvom piesní bez textov ma fascinuje. Jej hudba má nepochybne základ v emóciach, a nielen radostných, pôsobí však premyslene a ľahko. Je veľmi impulzívna, divotvorná a plná energie a popritom snová, rozprávková a jemná. Plná malých objavov, ktoré sa držia za ruky, naháňajú sa, šepkajú si do ucha, spoločne žartujú, zlostia sa či smútia, alebo len tak posedávajú vedľa seba a hompáľajú nohami dívajúc sa okolo... Objavte ich aj vy...:) 

Niekoľko skladieb nielen z ostatného albumu nájdete na www.myspace.com/kakiking