Počas uplynulého víkendu sa v Prešove konal už ôsmy ročník Festivalu dobrej hudby Sigord. Z amfiteátra sa akcia presunula do areálu prírodného kúpaliska Delňa, ktorý okrem komornejšej atmosféry (prešovský amfiteáter je predsalen až príliš veľký) ponúkal aj mnoho iných spôsobov zábavy. Zostava účinkujúcich bola tradične pestrá, neobmedzená len na slovenské, resp. populárne skupiny a tak sme už v piatok mohli zhliadnuť skupiny Interval, BB Country, Ortuť a Žobráci, z neďalekých Čiech prišli zahrať Wabi Daněk & Miloš Dvořáček a Druhá tráva, zahraničie reprezentovali poľskí J. J. Band. Počas môjho príchodu na festival hral záverečný účinkujúci Marty Hall & Butch Coulter, čo zároveň vysvetľuje, prečo vám o už spomenutých kapelách ani viac nemôžem napísať.V sobotu sa začalo už pred obedom a na rozdiel od piatkového večera to vyzeralo, že nás čaká pekné počasie. Ľudí v hľadisku (ak sa tak dajú nazvať drevené klády "rozsypané" pod pódiom) bolo ako šafránu, čo však kompenzovali mimoriadnou pozornosťou venovanou každému účinkujúcemu. To si mohla všimnúť hneď prvá skupina Divozel, ktorá na to, že ešte nehrá veľmi dlho, produkuje veľmi príjemnú muzičku. Upútali ma svojim nástrojovým obsadením (mám rád akordeón) vkusnými aranžmánmi a až trestuhodne dobrými speváckymi výkonmi najmä ženskej časti partie. Spievajú po česky (miestami dokonca rumunsky) a ani by som nezisťoval prečo (je mi to totiž úplne jedno), ale spevák spomenul, že prípadným zvedavcom to vysvetlí pri pive. Nie, na pivo som nešiel, ale čakajúc raritu, vyspovedal som ho hneď po vystúpení. Dozvedel som sa, že Michal Trushan je proste čech a speváčky sa na vandri v rumunsku naučili jednu pesničku.
Akordeón mal so sebou aj košický pesničkár Mikuláš Štec. Dostal sa k nemu až potom, čo nám pár piesní zahral najprv na gitare a heligonke. Jeho texty sú veľmi hravé a keby som si bol istý, že sa neurazí, povedal by som až roztomilé. Nápadito rýmuje a nielen inštrumentálnou zručnosťou na všetkých troch spomínaných nástrojoch vie zaujať publikum, čoho dôkazom je fakt, že ako jeden z mála účinkujúcich si vyslúžil prídavok.
Po ňom sme si mali možnosť vypočuť country klasiku v podaní skupiny Longhorn, ktorá ma veľmi neobohatila, i keď podanie to nebolo najhoršie. Rytmicky aj dynamicky "šlapú" ako sa patrí - pravdepodobne majú už niekoľko odohraných country bálov za sebou. Stetson sa od nich líšili len tým, že mali viac pôvodnej tvorby a pravdepodobne menej skúsenosti s hraním. Aj napriek vynikajúcemu ženskému vokálu som z nich mal mierne rozpačitý dojem, podobne ako z počasia, ktoré síce ráno vyzeralo veľmi sľubne, ale práve počas tohto vystúpenia sa na nás spúštila prvá prehánka. Nevyzerá to, že by mala byť posledná, čo sa v priebehu dňa potvrdí.
U Mincí vo fontáne som bol zvedavý na novú speváčku. Iveta Kindernayová je síce členkou kapely už dávnejšie, avšak aj napriek našim početným stretnutiam sa mi ju ešte na festivale nepodarilo začuť. Intonuje v poriadku, zafarbenie jej hlasu je možno až príliš konkrétne. Do skupiny však (a nielen na pódiu) rozhodne zapadla. Liptáci začali zvesela piesňou Kriváň a až na pár výnimiek odohrali v podobnom duchu celý svoj blok. Zábavovú muzičku nám po nich zahrali Veslári. Aj keď sa bluegrassovej muzike nie veľmi rozumiem, dovolím si povedať, že Union City Grass patrí k tomu lepšiemu, čo sa na Slovensku urodilo. Inštrumentálne výkony, ale najmä výborná rytmika budú toho dôvodom. Duo vyšívanka spievajú pôvodné slovanské balady. Veľmi osobité a aj pomerne náročné piesne však publikum podľa ohlasov upútali a tak sa ich CD/DVD s názvom Vyšívanka/LADA bude zrejme rýchlo míňať a hádam nepreženiem keď napíšem, že z pocitového hľadiska to bolo asi najsilnejšie vystúpenie na festivale. Škoda však, že svoj blok predĺžili na úkor nasledujúcej Bobovej diéty z Košíc, ktorá tak nemohla odohrať všetok svoj pripravený, mimoriadne kvalitný repertoár. O speváckych výkonoch tria Molko, Silvia a Tinka sme písali už veľkrát, raritou na Sigorde bolo hosťovanie Boba - Roberta Tkáča, ktorý si sem doslova "odskočil" z Anglicka a nový perkusionista, povolaním plastický chirurg. Malý Princ má nástrojové zloženie, ktorým by sa naozaj dala hrať world music. Toto slovné spojenie, ktoré sa nachádza aj na tričkách členov skupiny hneď za jej názvom, však svojou hrou nenaplnili. Niektoré aranžérske nápady boli zaujímavé, melodicky a rytmicky akoby sa však obmedzili len na snahu roztancovať publikum tým, že mu predvedú poriadny "nářez". To predviedli až Heaven's Shore a to so všetkým, čo k tomu patrí. Vidieť, že je to už skupina poloprofesionálna, ak nie profesionálna - ich výkon totiž taký bol. Len by som rád vedieť, ako získali autorstvo piesne Halušky, v ktorej si melódiu požičali od Johna Lennona. Ale na britských ostrovoch, odkiaľ väčšina skupiny pochádza, to asi až taký problém nie je.
Počas prvej piesne legendárneho Pacifiku - Vlajky sa rozhorela vatra a v trampskom duchu pokračovali celé svoje vystúpenie. Aj napriek tomu, že boli o jedného člena ochudobnení, atmosfére to nič neubralo. Organizátori festivalu sa nám predstavili ako skupina Mloci. V ich vystúpeniach ide skôr o zábavu než o hlboké hudobné a poetické posolstvá. Pavlína Jíšová, dnes už legenda českej folkovej hudby, je zase zárukou kvalitného ženského vokálu a svoje kvality len potvrdila. Sprievodná skupina jej ponúka dostatok priestoru, zároveň však nehrá "druhé husle". V tejto chvíli sa zdalo, že festival príjemne a isto graduje, čo však už o malú chvíľu nebola pravda. Parafrázujúc DJC: Vraví sa, že hltom pálenky prekonáme trému na javisku. Neviem. Moderátori festivalu, snažiac sa vydražiť organizátorské festivalové tričko (márne som potom hľadal, kto z organizátorov behá od pol pása nahý) predviedli niečo, čo sa ani nebudem pokúšať opísať (reportáž je už i tak, na moje prekvapenie, dosť rozsiahla). Korunu tomu nasadila akási Lenka Hriadeľová (bude to niekto z televízie, pretože okrem mňa ju všetci poznali), ktorá pravdepodobne v snahe zabrániť úplnému trapasu ho len dokonala. Alan Mikušek nemal teda ľahkú úlohu, ale ako správny Alan Mikušek (rozumej: hviezda) zahral všetky svoje fláky, pričom nechal publikum spievať už od prvej piesne. To už som ale ja sedel neďaleko prírodnej vodnej plochy, ktorá (pravdepodobne) vytvárala vynikajúcu akustiku. Najviac som si ju vychutnal na záverečnom účinkujúcom, ktorým bol Roman Horký a skupina Kamelot. Taktiež vsadil na istotu a hral nám (ale hlavne spieval) najmä staré hity. I keď k jeho piesňam už dnes nemám taký vzťah ako kedysi, bolo to veľmi príjemné pohladenie po duši, kulisa sobotňajšej noci. V tú sigordovú nás čakal už len countrybál a, žiaľ, i vytrvalý dážď. Zábavy som sa nezúčastnil a ani si neodvažujem odhadnúť pre koľko ľudí prievidzská skupina Country Limit Club hrala. Po krátkom posedení si v kruhu kamarátov som sa ešte zúčastnil príjemného súkromného koncertu Romana Horkého vo VIP stane a potom už do toho môjho.
Odchod zo Sigordu bol rovnaký ako naposledy - odchádzal som posledný, plný dojmov z festivalu, ktorý síce návštevnosťou nie je najväčší, ale atmosférou najväčším konkuruje.
5jar
Akordeón mal so sebou aj košický pesničkár Mikuláš Štec. Dostal sa k nemu až potom, čo nám pár piesní zahral najprv na gitare a heligonke. Jeho texty sú veľmi hravé a keby som si bol istý, že sa neurazí, povedal by som až roztomilé. Nápadito rýmuje a nielen inštrumentálnou zručnosťou na všetkých troch spomínaných nástrojoch vie zaujať publikum, čoho dôkazom je fakt, že ako jeden z mála účinkujúcich si vyslúžil prídavok.
Po ňom sme si mali možnosť vypočuť country klasiku v podaní skupiny Longhorn, ktorá ma veľmi neobohatila, i keď podanie to nebolo najhoršie. Rytmicky aj dynamicky "šlapú" ako sa patrí - pravdepodobne majú už niekoľko odohraných country bálov za sebou. Stetson sa od nich líšili len tým, že mali viac pôvodnej tvorby a pravdepodobne menej skúsenosti s hraním. Aj napriek vynikajúcemu ženskému vokálu som z nich mal mierne rozpačitý dojem, podobne ako z počasia, ktoré síce ráno vyzeralo veľmi sľubne, ale práve počas tohto vystúpenia sa na nás spúštila prvá prehánka. Nevyzerá to, že by mala byť posledná, čo sa v priebehu dňa potvrdí.
U Mincí vo fontáne som bol zvedavý na novú speváčku. Iveta Kindernayová je síce členkou kapely už dávnejšie, avšak aj napriek našim početným stretnutiam sa mi ju ešte na festivale nepodarilo začuť. Intonuje v poriadku, zafarbenie jej hlasu je možno až príliš konkrétne. Do skupiny však (a nielen na pódiu) rozhodne zapadla. Liptáci začali zvesela piesňou Kriváň a až na pár výnimiek odohrali v podobnom duchu celý svoj blok. Zábavovú muzičku nám po nich zahrali Veslári. Aj keď sa bluegrassovej muzike nie veľmi rozumiem, dovolím si povedať, že Union City Grass patrí k tomu lepšiemu, čo sa na Slovensku urodilo. Inštrumentálne výkony, ale najmä výborná rytmika budú toho dôvodom. Duo vyšívanka spievajú pôvodné slovanské balady. Veľmi osobité a aj pomerne náročné piesne však publikum podľa ohlasov upútali a tak sa ich CD/DVD s názvom Vyšívanka/LADA bude zrejme rýchlo míňať a hádam nepreženiem keď napíšem, že z pocitového hľadiska to bolo asi najsilnejšie vystúpenie na festivale. Škoda však, že svoj blok predĺžili na úkor nasledujúcej Bobovej diéty z Košíc, ktorá tak nemohla odohrať všetok svoj pripravený, mimoriadne kvalitný repertoár. O speváckych výkonoch tria Molko, Silvia a Tinka sme písali už veľkrát, raritou na Sigorde bolo hosťovanie Boba - Roberta Tkáča, ktorý si sem doslova "odskočil" z Anglicka a nový perkusionista, povolaním plastický chirurg. Malý Princ má nástrojové zloženie, ktorým by sa naozaj dala hrať world music. Toto slovné spojenie, ktoré sa nachádza aj na tričkách členov skupiny hneď za jej názvom, však svojou hrou nenaplnili. Niektoré aranžérske nápady boli zaujímavé, melodicky a rytmicky akoby sa však obmedzili len na snahu roztancovať publikum tým, že mu predvedú poriadny "nářez". To predviedli až Heaven's Shore a to so všetkým, čo k tomu patrí. Vidieť, že je to už skupina poloprofesionálna, ak nie profesionálna - ich výkon totiž taký bol. Len by som rád vedieť, ako získali autorstvo piesne Halušky, v ktorej si melódiu požičali od Johna Lennona. Ale na britských ostrovoch, odkiaľ väčšina skupiny pochádza, to asi až taký problém nie je.
Počas prvej piesne legendárneho Pacifiku - Vlajky sa rozhorela vatra a v trampskom duchu pokračovali celé svoje vystúpenie. Aj napriek tomu, že boli o jedného člena ochudobnení, atmosfére to nič neubralo. Organizátori festivalu sa nám predstavili ako skupina Mloci. V ich vystúpeniach ide skôr o zábavu než o hlboké hudobné a poetické posolstvá. Pavlína Jíšová, dnes už legenda českej folkovej hudby, je zase zárukou kvalitného ženského vokálu a svoje kvality len potvrdila. Sprievodná skupina jej ponúka dostatok priestoru, zároveň však nehrá "druhé husle". V tejto chvíli sa zdalo, že festival príjemne a isto graduje, čo však už o malú chvíľu nebola pravda. Parafrázujúc DJC: Vraví sa, že hltom pálenky prekonáme trému na javisku. Neviem. Moderátori festivalu, snažiac sa vydražiť organizátorské festivalové tričko (márne som potom hľadal, kto z organizátorov behá od pol pása nahý) predviedli niečo, čo sa ani nebudem pokúšať opísať (reportáž je už i tak, na moje prekvapenie, dosť rozsiahla). Korunu tomu nasadila akási Lenka Hriadeľová (bude to niekto z televízie, pretože okrem mňa ju všetci poznali), ktorá pravdepodobne v snahe zabrániť úplnému trapasu ho len dokonala. Alan Mikušek nemal teda ľahkú úlohu, ale ako správny Alan Mikušek (rozumej: hviezda) zahral všetky svoje fláky, pričom nechal publikum spievať už od prvej piesne. To už som ale ja sedel neďaleko prírodnej vodnej plochy, ktorá (pravdepodobne) vytvárala vynikajúcu akustiku. Najviac som si ju vychutnal na záverečnom účinkujúcom, ktorým bol Roman Horký a skupina Kamelot. Taktiež vsadil na istotu a hral nám (ale hlavne spieval) najmä staré hity. I keď k jeho piesňam už dnes nemám taký vzťah ako kedysi, bolo to veľmi príjemné pohladenie po duši, kulisa sobotňajšej noci. V tú sigordovú nás čakal už len countrybál a, žiaľ, i vytrvalý dážď. Zábavy som sa nezúčastnil a ani si neodvažujem odhadnúť pre koľko ľudí prievidzská skupina Country Limit Club hrala. Po krátkom posedení si v kruhu kamarátov som sa ešte zúčastnil príjemného súkromného koncertu Romana Horkého vo VIP stane a potom už do toho môjho.
Odchod zo Sigordu bol rovnaký ako naposledy - odchádzal som posledný, plný dojmov z festivalu, ktorý síce návštevnosťou nie je najväčší, ale atmosférou najväčším konkuruje.
5jar