Ak dovolíte, posledný komentár

Možno že tieto riadky patria skôr medzi komentáre k recenzii mojej nahrávky Na jednej strune, a nie medzi články. Ale nepohoršujte sa, prosím. Neviem ani, či mám nejaké morálne právo na tento počin, ale myslím si, že poprava už bola vykonaná. Hoc našli sa aj takí, čo sa pokúsili prišiť hlavu opät ku krku. Ďakujem, cením si to. Cením si aj Jankinu, Xeninu (priliehavé), námahu. Ale iba to.

Aká zlorečnosť uvarená z pocitu hanby! Možno. Uvedomujem si svoje nedostatky. Presne tie nedostatky mojej osobnosti, ktoré sa premietajú do každej mojej činnosti. A premietli sa teda aj do mojej nahrávky. Kam mierim? Mojou ambíciou nebolo nahrať dokonalé dielo. Ale čo najpravdivejšie. Ak je nedokonalý tvorca, je aj dielo. Ja som si trúfol. Pri plnom vedomí, pripravený znášať dôsledky. Ale ako vidíte, ide mi to zle. Vyzliekol som sa a - dostal som výprask. Načo teda robím striptíz? Omyl. To nie je striptíz. Ja si len myslím, že pravda nepotrebuje ošatenie. O čomkoľvek. A teda aj o mne. Preto tá nahota. A nabudúce to urobím znova. Čitatelia dostali možnosť, samozrejme, ak neobišli komentáre, utvoriť si názor na základe dvoch výrazne odlišných pohľadov. To však neznamená, že jeden z nich je nesprávny. Rád by som však upozornil všetkých potencionálnych recenzentov, aby sa radšej vyhli pedagogickým úskaliam typu "sprdnime ho, posunie ho to ďalej", (na nič nenarážam). Ak by toto malo ľudského ducha posúvať dopredu, je koniec. Ani pochvala, ani kritika tu nemá miesto. Takéto zmýšľanie je falošné.

A na záver ešte jedna vec. Nikdy som o sebe nezmýšľal ako o hudobníkovi. Ale pesničkár som, či sa to niekomu páči, alebo nie. Tak kam vlastne patrím...?

Peter Piatko