Jalové myšlienky platiaceho diváka - regionálna prehliadka CL Bratislava 24.3.20

LADIES – lopúchové listy a toaletný mach sú v šatni. Udržujte čistotu. Ďakujeme.
(dámske WC, KS Vajnorská)
Slečna to vravela celý čas: „Neboj sa, nezačnú presne.“ Neznajúc folkové reálie odhadla vývoj pomerne presne – v číselnom vyjadrení plus osemdesiattri minút. Čo sa týka priestorových súradníc, vyšlo to organizátorom nepomerne lepšie. Dej sa skutočne odohrával v avizovanom priestore a nezasahoval do bežného tepu Vajnorskej ulice (ha-ha).

Spočiatku sa zdalo, že konanie prehliadky si nepripúšťa ani samotné kultúrne stredisko, o bratislavskej verejnosti nehovoriac. Naveľa sme sa však predsalen v počte neprevyšujúcom plne obsadenú krabičku Petier (to nie je preklep) usadili na číslovaných (!) stoličkách a začali vyhliadať nejaké tie diery do sveta.
Súc zahrnutí medzi „priateľov kamarátov“ vypočuli sme úvodné slovo konferenciéra Ľuba Wágnera, ako aj predstavenie poroty v zložení Imrich Dugovič, Martin Valo, Robert Masaryk, Janka Tóthová a František Grebečí (šéf). Nadšenie vo mne vyvolala informácia o tom, že Country Lodenica má viac regionálnych kôl ako Strunobranie alebo Trampská Porta. Táto informácia bola neskôr pre veľký úspech opakovaná. Slečnu to vôbec nezaujímalo.

Úvodné dve piesne prehliadky patrili čerstvému víťazovi Senického kľúčika Filipovi Pokornému. Dovolím si tipnúť, že tento 13-ročný skromný chalanisko sa prišiel do folku len rozospievať a následne zamieri niekam vyššie.
„Toto má každá kapela, takéto na-na-na-na“, znel neľútostný verdikt Slečny pri vystúpení Svätojuranov s názvom Dve na tri. Miesto kapely sa však dostavilo len duo. Napriek zjavnej nevýhode plynúcej z predchádzajúcej vety sa im podarilo na pódium dostať kúsok radosti z hudby.
Zdravý spánok sa dosahuje spojením piatich ľudí ovládajúcich rôzne hudobné nástroje. Opätovne vzdali hold radosti z hrania a dokonca ma prinútili zapísať si do diára názov skladby Zlodobrák. Nabudúce prosím hlasnejšie ozvučiť zdravého spáča úplne napravo – hrá zaujímavé veci.
Vzhľadom k tomu, že mám za tento príspevok od Petra Lachkého sľúbené pifčo v Krušovickej, nemôžem s dostatočným odstupom zhodnotiť jeho suverénne vystúpenie, ktorým preskočil úroveň prehliadky s ľahkosťou Sergeja Bubku dosahujúceho svoj x-tý svetový rekord. Hm, tak za toto by mohli byť aj dve. Neodpustím si však pripomienku k nedvědovsky bielym ponožkám.
Dvojičkovské duo z T.O. Kolibrík na publikum nakričalo niekoľko svojich piesní výrazne trampskej orientácie, ktoré na záver očerešničkovalo Krinolínou. Výskyt nadšeneckej kapely trampského typu ma potešil rovnako ako ich úprimné povzbudzovanie „konkurencie“ z pozície divákov v prvom rade. Je fajn stretnúť ľudí, ktorí si zo zdanlivo stresujúcej situácie dokážu vytvoriť pohodu.
Pri nastupovaní čisto dievčenského Šiesteho (ne)zmyslu to z konferenciérskeho mikrofónu na môj vkus nepríjemne zaharašilo. Nezdalo sa mi však, že by to babami nejak zásadne otriaslo – nahádzali na nás z pódia obvyklú dávku veľkých slov, pričom však treba uznať, že interpretačne sa priblížili úrovni ich štúdiových nahrávok. Obzvlášť ťažkým sústom bol pre mňa zlý páter (so svetským výzorom) zneužívajúci devu. Neblbnite.
Ku kresťanským pesničkárom mám čoby praktikujúci ateista vzťah nanajvýš obozretný, ale musím povedať, že Marek Šarközy si ma získal prácou s tichom, trampsko lyrickými motívmi v textoch i nie celkom konvenčnou hrou na gitaru. Možno trošku menej odmietavého vzťahu k svetu, dovolím si navrhnúť spolu so Slečnou.
„Tá speváčka z Pengagi“ menom Jana Mačovská sa uviedla lyrickými skladbami, v ktorých dala vyniknúť veľmi príjemnému zamatu v hrdle. Textovo sme sa ocitli v situáciach, kedy ona chce, on nechce, on chce, ona nechce, obaja chcú, nikto nechce atď. Škoda, prijal by som aj iné témy, dôveryhodnosť prejavu tam je.
Počas následne vyhlásenej prestávky sa na pódiu opevnilo trio country obchodníkov s názvom Korzo. Čo tam chcelo robiť, neviem. Pravdepodobne zarobiť nejaké peniaze. A čo na to Slečna? „Žhavil Béďa, žhavil drát.“
Skupina Kalumet sa za roky svojej existencie stala so svojimi „bratislavskými“ spirituálmi neodmysliteľnou súčasťou trampsko-folkovej scény. Siahla po osvedčených skladbách, čo vzhľadom k problémom s nazvučením asi ani nebol zlý nápad.
Nebyť Union City Grassu, stal by sa z CFTB záberu akcie iba záber CFT. Ten B bol konkrétne tradičný, so slovenskými textami, zvládnutý na veľmi dobrej interpretačnej úrovni. Zabavil som sa pohľadom (pre mňa nezvyklým) na basujúceho Emila Formánka. Ústredná hviezda AM Bandu sa na to z veľkoplošného plagátu časopisu C.F.T. dívala celkom blahosklonne.
Po ďalšej prestavbe pódia došlo k rýchlemu presunu na územie tvrdo hraného country rocku – týmto termínom si dovolím označiť improvizovaný štýl plne elektrifikovanej kapely Hunkpapa Dakota. Postupne hustnúce publikum bolo nečakaným vývojom zaskočené, ja som sa aspoň na pár skladbách celkom dobre zabavil.
Druhý dych vyskúšal trpezlivosť publika štyrmi skladbami rovnakého razenia zahranými po sebe. Úspešne sa prezentoval mohutnými vokálmi a taktiež príjemným ozvláštňovaním skladieb zo strany päťstrunového basgitaristu, ktorý vie, na čo tých päť strún má (čo nie je u päťstrunových basgitaristov pravidlom). Povedané burzovým jazykom – investícia pre dlhodobé zhodnotenie.
...
(teraz so Slečnou popíjame červený strik)
...
Za doprovodu spätnej väzby prebehlo dobrodružstvo trojice mladých chalanov menom Aura. Mám pocit, že v tomto prípade šlo predovšetkým o zážitok z hrania pred publikom, ktorý možno pomôže pri hľadaní cesty a cieľa.
Kabaretné vystúpenie ako zo starej školy si pripravil Tibor Botló. Za jeho bezprostredným prejavom som ale bohužiaľ nenašiel nič hlbšie. Jeho nespornou doménou je kultúra hlasového prejavu.
Nový Rownák ma veľmi potešil tým, že používa bicie a že ich používa citlivo. Po hudobnej stránke kapela jednoznačne šlapala, spevácky prejav bol (tradične) suverénny, hudba príjemná, akurát texty mi len tak preplávali ušami. Vhodné zavŕšenie súťažnej časti prehliadky (nech si konferans hovorí, čo chce, bola to súťaž).
Nasledovali „nesúťažné“ vystúpenia kapiel Rolničky, Poupata a Belasí. Uťahaní z predchádzajúceho šesťhodinového maratónu zdržali sme sa so Slečnou už len na Rolničky, kde ma zaujímalo, ako sa vysporiadali s poslednou personálnou zmenou. V pohode.

Na tomto mieste cítim morálnu povinnosť napísať niečo múdre, prípadne aj premúdrelé. Takže čo by to vlastne tí nádejní adepti CFTB pódií potrebovali?
V prvom rade väčší záujem divákov (čo ale nie je ľahké na regionálnych prehliadkach dosiahnuť), pohotovejšieho zvukára (občas sa spätná väzba pritrafí, ale ignorovať nejaký nástroj celé vystúpenie sa nemá), plynulejší konferans (konferans promine), pesničkári nedozvedieť sa pravidlá hry až na posúťažnom seminári (nehralo sa už o nič, lebo z pesničkárskeho hľadiska je dramaturgia uzavretá) a (takmer) všetci účinkujúci predovšetkým viac invencie, pretože skutočne originálnych hudobných, textových a aranžérskych momentov by som na podobnej prehliadke zniesol určite viac. Nerozumiem toľko proklamovanému prepojeniu Lodenice s inými festivalmi – to, že si dramaturgovia chodia na súťažné prehliadky hľadať potenciálnych účinkujúcich pre svoje akcie, je predsa úplne bežná záležitosť.
Investovaného času, energie a peňazí (vstupné 50,- Sk) neľutujem, nech viac ľutujú tí, ktorí tam neboli a teraz sú odkázaní len na moje jalové myšlienky (-:


pre folk.sk 711015/6064