Ocenenie s trochu trpkou príchuťou

V sobotu 12.júla 2008 sa v slobodnom kráľovskom meste Skalica odohralo národné finále festivalu FolkScéna. Mal som to šťastie, že sa mi spolu so skupinou Mysami, v ktorej pôsobím, podarilo postúpiť medzi finalistov festivalu. Postup to bol nielen pre mňa, ale aj pre celú skupinu o to prekvapujúcejší, že sme si boli vedomí vysokej kvality všetkých súťažiacich skupín, ktoré s nami súťažili o postup do finále už v bratislavskom výberovom kole. Nebudem a nechcem polemizovať o tom, prečo vybrali práve nás, ale postup celú skupinu úprimne potešil. Potešilo nás to o to viac, že sme museli už naše vystúpenie na bratislavskom výberovom kole odohrať v improvizovanej zostave, teda bez našej speváčky a perkusionistky Hanky, ktorá mala v tom čase rodinné povinnosti.

Tu by sa patrilo vzdať úctu našej basgitaristke Katke, ktorá sa za pár dní zvládla naučiť spievať nie práve najjednoduchšie vokály a pritom hrať stále na basgitare. V jednej piesni dokonca tzv. walking base štýlom, ktorý je náročný už sám osebe aj bez spievania. Poďme však pekne ďalej. V Skalici sme naše vystúpenie neodohrali práve v najlepšej pohode, ale veľkých chýb sme sa nedopustili. Spolu s nami tam súťažilo ďalších 9 výborných skupín, z ktorých každá mala niečo do seba. Jednoznačne najprofesionálnejší výkon podľa mňa podala skupina Divozel, ktorá sa nakoniec stala víťazom FolkScény pre rok 2008. Naša skupina však na radosť nás, aj našich priateľov v publiku, získala 2.miesto, ktoré jej zaručuje priamy postup do medzinárodného finále Porty v Ústí na Labem. To sa uskutoční už najbližší víkend, teda 18.-20.júla 2008.
V tomto momente sa dostávam k bodu, prečo mal tento úspech pre mňa osobne trochu tŕpku príchuť. Už v apríli som totiž sľúbil človeku, ktorého si vážim a ktorého považujem za jedného z najlepších hudobníkov v slovenskom folku a jemu príbuzných žánroch, že prídem zahrať ako pesničkár na menší festivalík, na ktorom sa on podieľa organizačne. Na túto akciu som sa tešil o to viac, že sa uskutoční iba 12 km od mojej rodnej obce, kde som mimochodom ešte nikdy nehral. Ak hádate, že sa tá akcia uskutoční v rovnakom termíne ako finále Porty v Ústí nad Labem, triafate do čierneho. Ešte na pódiu FolkScény tesne po prevzatí diplomu a vecnej ceny som sa organizátorom Porty ospravedlnil, že asi nebudeme môcť do Ústí prísť. Samozrejme, zavládlo sklamanie z tohto môjho rozhodnutia, ktoré sa okrem iného opieralo aj o fakt, že aj ďalší dvaja členovia Mysami mali na daný víkend diametrálne odlišné plány. Po porade skupiny sme sa však predsa len rozhodli, že urobíme všetko preto, aby sme nesklamali dôveru tých, ktorí za nás hlasovali a ktorí nás do toho medzinárodného finále Porty posunuli. Keby to bol hociktorý iný festival, asi by sme tam nešli, no Porta je legendou a účasť na jej finále sa len tak neodmieta, teda by sa nemala odmietať u kapiel, ktoré sú v našej pozícii (nováčikovia na scéne) a dostanú šancu sa takto prezentovať.
Je mi ľúto, že nebudem môcť vystúpiť na akcii, na ktorej som už dávnejšie prisľúbil svoju účasť. Organizátor mi povedal, že to chápe, ale počas telefonátu bolo cítiť sklamanie a ja sa ani nedivím. Trikrát pred tým som mu osobne potvrdil, že tam naisto prídem. Mrzí ma, že musím takto sklamať človeka, ktorého si vážim. Daná situácia zrejme nemá žiadne dobré či elegantné riešenie. Nech už by som sa rozhodol akokoľvek, hazardoval by som buď so svojou osobnou dôveryhodnosťou (ako sa stalo práve teraz), alebo s dôveryhodnosťou celej skupiny (v prípade, že by sme sa rozhodli do Ústí necestovať).  Záujmy skupiny tentokrát vyhrali a ja len dúfam, že to bude na niečo dobré. Legendárna Sofia to nemala s voľbou jednoduché a po vyrieknutí výsledkov finále som sa cítil trochu ako ona. Na jednej strane tu bol pocit šťastia z vynikajúceho a nie očakávaného umiestnenia, ktorý však bol zastretý faktom, že budem musieť niekoho sklamať.

Čo robiť v podobných prípadoch? Nechávať si v zálohe otvorený termín? Keby však tak urobila každá hudobná skupina, nikto by počas toho víkendu nikde nehral s výnimkou dvoch skupín, ktoré postúpia do finále. Nešťastím je fakt, že sa finále Porty koná uprostred rozbehnutej festivalovej sezóny. Samozrejme, ako jeden z top festivalov by zrejme ani v inom termíne byť nemohol, ale veľa vecí by sa zjednodušilo, keby sa Porta a podobné súťažné prehliadky konali napríklad v júni. Vtedy by sa termíny neprekrývali, lebo sa sezóna ešte len začína a každý by si v pohode mohol splniť svoje záväzky.

Na záver uvediem už len to, že tento blog nie je o kritike organizátorov. Potreboval som sa len vypísať a dostať zo seba von pocity, ktoré ako ste mali možnosť čítať, ešte nie sú úplne ujasnené a zrejme ani nikdy nebudú.