Nahrať album a umrieť

Ale to môžete urobiť, len keď sa vám podarí spraviť vec, ktorá vám zabezpečí vstupenku do klubu nesmrteľných. Čosi, čo prekračuje hranice, stiera predsudky, prináša nepoznanú silu a energiu, uchvacuje. V opačnom prípade budete musieť ostať žiť a nahrať druhý, tretí a ďalšie albumy, aby ste napokon umreli načisto frustrovaní z vlastnej nemohúcnosti odkázať tomuto svetu čosi závažné a vzácne.

Na druhej strane, prežiť život nahrávaním síce pekných, ale priemerných albumov, nie je zase až taký úplne daromný spôsob ako premárniť čas. Môže to byť dokonca veľká zábava. Napokon, robíte len to, čo zvyčajne – hráte si na nástroji a pospevujete si k tomu. To, že to niekto zaznamenáva na hard disk, je podružné.

Čo vlastne očakávame od albumov, ktoré počúvame? Že nám zmenia život? Že nám pomôžu transcendovať do vyšších sfér? Nie. V albumoch, ktoré sa dostávajú do našich playerov, rovnako, ako v literatúre, filme, či akomkoľvek inom umení, hľadáme len sami seba. Potvrdenie vlastnej identity, cesty, na ktorú sme vykročili. Ak to tam nenájdeme, dielo odložíme nabok. Celý život trávime zbieraním značiek, ktoré ukazujú smer našej cesty. Tu sme už boli, tam sa ešte chceme pozrieť. A tam zase nie.

Nahrať album je vyslanie signálneho balónika. Vypustíte ho do éteru a čakáte, či niekto zareaguje a dá vám vedieť, že vaša hradská niekam vedie. Či prinajmenšom, kráča po nej aj niekto iný, ako vy. Ľudia však nie sú až takí rozdielni, ako by sa mohlo zdať. Niekto si vyberie diaľnicu, niekto cestu pre motorové vozidlá a niekomu postačí poľný chodníček. Niekto chce letieť, niekto radšej peši. Podstata je ale vždy rovnaká, rozdielne sú iba formy. Na tých však, ako sa v umení vždy nanovo a nanovo ukazuje, záleží fatálne.

Nahrať album je príma spôsob ako stráviť čas. A takto to treba brať. To, koľko ľudí kráča tou istou cestou ako vy, nie je podstatné. Pár ich tadiaľ ide, tým si môžete byť istí. Že ten album, ktorý ste rozposlali po všetkých možných vydavateľstvách, si málokto vypočul, alebo vypočul a odpovedal negatívne , alebo vypočul a jednoducho neodpovedal, to je úplne fuk. Nie je podstatné, či sa vám podarilo zdvihnúť ťažké umývadlo. Podstatné je, že ste to, kurva, aspoň skúsili.

Ak ste práve dokončili album, ktorý si, ako medzičasom vysvitlo, budete musieť vydať sami, a prvé, čo vám behá po rozume, je zostavovanie tracklistu na ďalší trúfalý počin, je viac než isté, že ste zúfalec, ktorému nepomôže ani kameňovanie nespokojným publikom. Potom si nezaslúžite nič iné, ako stráviť svoj pofidérny život v garáži oblepenej prepravkami na vajíčka, s bradatým a slabozrakým kamarátom, čo vám k ústam nasmeroval kondenzátorový mikrofón a donekonečna spúšťa ikonku „record“ na svojom Cakewalku. Tak teda, šťastnú cestu, pochábli :)