Komorná scéna Lodenice 2008 piatok - druhá časť.

Po štvrtkovom programe na Komornej scéne Lodenice 2008 som sa o tretej nad ránom zvalil na karimatku strategicky umiestnenú priamo na pódiu a zaspal som, zmorený a usmiaty (alebo s nejakou podobnou grimasou na tvári). Oči som otvoril o nejakej pol siedmej ráno a obzrel som sa okolo seba...stan, zvukársky pult, plagáty účinkujúcich...Komorná scéna stála síce vedľa záchodov a viedol cez ňu priamy tranzitný chodník, ale aj tak som mal pocit, že je útulná a že v nej bije obrovské folkové srdce (asi takto: tlk tl tlk tl tlk...). Takto skoro ráno však ešte driemalo, zbieralo sily na ďalší koncertný maratón.

O prvej polovici štartového poľa už napísal Radiar, takže budem pokračovať tam, kde on skončil.

O Petrovi Lachkom, známom aj pod prezývkou Petiar, sa píše ľachko a zároveň ťažko. Ľahko, pretože vedie život bohatý na zmeny a ťažko, pretože ho všetci poznajú a všetko, čo má nové, je už dávno staré. Nedávno sa vrátil z dlhodobého pobytu v Anglicku a ešte pred návratom sa vyzbrojil novou gitarou a novým zvukom, ktoré jeho hudobnú produkciu veľmi vkusne prifarbujú. Objavili sa aj nejaké nové piesne, dokonca aj jedna rýchla, ako vždy s výbornými textami a zaujímavým hudobným podkladom. Mne osobne sa stále zdá, že možno by sa dalo ešte trochu popracovať na speve.

Inak ešte som nepochválil zvukára, celý čas sa mi zdalo, že to robí veľmi dobre a že sa stará o zvuk pozorne a nepretržite. Akurát pri ďalšom účinkujúcom, Števovi Šantovi, som zaregistroval prvý nedostatok a to bol zahuhňaný spev. Neviem, či to bolo spôsobené Števovým dýchacím ústrojenstvom alebo silnými basmi, ale miestami som mal problémy s textom. Inak Števo Šanta odohral vydarené vystúpenie, nádherne premlčal pokazené harmonikové sólo a veľmi nenásilne zapojil do spolupráce publikum. Sám som spieval odušu.

Po Števovi Šantovi bola avizovaná dlhšia prestávka, pretože na pódiu sa mala objaviť prvá kapela tohto dňa so súpravou bicích. Edo Klena a jeho sprievodná kapela Klenoty (Miro Sivák -basa, Mišo Gál -bicie). Eda Klenu som zažil raz ako sólového interpreta a musím povedať, že s blues-rockovým doprovodom je to úplne iné sústo. Počas vystúpenia Klenotov sa stan Komornej scény zaplnil do posledného miesta na sedenie a ľudia obkolesili obidva vchody; chvíľami to vyzeralo, že Komorná scéna sa mení na hlavnú. Veľmi dynamické vystúpenie s Edovými vtipnými príhovormi a s výbornou rytmikou. Dovolím si poukázať na malý technický nedostatok, a to sú Edove gitarové sóla. Nič moc.

Trochu som sa obával, že keď nastúpi po Klenotoch akustická Soňa Horňáková, atmosféra i návštevnosť v stane zaznamenajú istý prepad. Nestalo sa. Počet poslucháčov vôbec neklesol a Soňa dokázala šmahom pier premeniť energiou nabitý rock na meditatívny takmer akustický recitál. Odohrala staršie aj novšie piesne, dokonca si za svoj výkon vyslúžila potlesk na dva prídavky.

Čoho som sa obával pri Soni Horňákovej, sa ukázalo ako fakt na začiatku vystúpenia Petry Šanclovej alias „Šany". Pozornosť divákov bola predošlými predstaveniami nadmieru nasýtená a preto sa rozptyľovali pobehovaním a rozhovorom, zatiaľ čo na pódiu sa usadila technicky najzdatnejšia gitaristka, aká sa na Komornej scéne za tri festivalové dni vyskytla. Pedantne zaranžované a komplikovaným spevom doplnené piesne dokázali asi po desiatich minútach pozornosť publika opäť stabilizovať a zvyšok vystúpenia sa niesol v znamení obojstranného rešpektu.

Vrcholom tohto večera bolo jednoznačne vystúpenie Jaroslava "Samsona" Lenka známeho z účinkovania v českej kapele Hop Trop. Pamätám si, že na Komornú scénu pritiahol dosť ľudí aj vlani; tento rok tam bolo doslova nabité. Sám pán Lenk si z toho nič nerobil. Spieval a hral, ako keby stál doma na dvore a správal sa úplne prirodzene. Pre mňa bol jeho prejav príjemnou reflexiou a nádejou, že snáď ten svet predsa nie je úplne naprd. Za všetky optimistické texty, ktoré sa tam mihli, spomeniem "...jen ať ji ten chlapec palác postaví, já zalezu si na pec, mně práce nebaví..." a samozrejme "...Když potkáte ježky, jdou většinou pěšky, nožičky maličký a tělíčka těžký...". Jedna z piesní pochádzala myslím z pera Wabiho Daněka.

Autor predchádzajúceho odseku: Mário Polonyi

Slávek Janoušek má po dlhých rokoch po svojom boku zasa Luboše Vondráka. Je to parťák, ktorý s ním hral v ére starých dobrých hitov ako Kometa alebo Náš dúm. A práve tá druhá menovaná pieseň je zaujímavá tým, že sa občas objaví ako "videoklip" v televízii, na ktorom títo dvaja mladíci s duševnením drvia do gitár a Slávek poctivou artikuláciou presviedča socialistické publikum. Preto som sa tešil, keď ju teraz zahrali. A aj keď sa veľa zmenilo, presvedčivosť zostala rovnaká. Mladíci dozreli, poctivá artikulácia zostala, diváci sa zmenili na kapitalistických, no pesnička o odcudzenosti panelákového bývania akoby bola napísaná dnes. A aj ostatné piesne, ktoré nasledovali, nenechali nikoho na pochybách, že Slávek patrí do prvej línie českých pesničkárov. No na rozdiel od väčšiny z nich, si dokáže sadnúť medzi ľudí a hrať s nimi do rána.

Náhodní pocestní nastupovali v čase, kedy už začínal fungovať stres z neskorej noci. Akosi sa bolo treba ponáhľať. Zvládli to výborne. Aj keď od začiatku vyzerali, akoby už išli hrať poslednú pesničku, aspoň to odsýpalo. Rýchlo sa nanosili, rýchlo nazvučili a rýchlo bez zbytočných slov hrali jednu za druhou. A to všetko len preto, lebo chceli byť korektní k zostávajúcim kapelám. Bola na nich vidno radosť z hrania a Vetroň, ktorý plachtil medzi pódiom a publikom, rovnako intenzívne tie piesne prežíval aj tam aj tam. Možno ako pocestní sú náhodní, ale ako muzikanti určite nie.

Po nich nastúpil Arccus. S kapelových heslom "tradície v súčasnosti".  Piesne, ktoré zložil a živým hraním vytriedil náš pospolitý ľud,  dostávajú v ich úprave aktuálny sound. Jeden z mnohých, aké súčasná  scéna ponúka. A tam je silná konkurencia, ktorú ani netreba menovať.  To má nevýhodu, že vtedy nestačí byť len dobrým, ale treba byť  zapamätateľným, výnimočným, svojským, čo sa často udeje len s kusom  šťastia. To je pre nich výzva do budúcnosti, predpoklady na to majú.  Sympatická a šikovná speváčka (Kristína Pírová), monumentálny  stred(n)oveký gitarista (Pavol Malovec) a spoľahlivý zvyšok (sčasti sa  výrazne podobajúci na časť kapely Orbus - Peter Fajta, Juraj Kozár a  Luboš Hollan). Kto si vie v princípe pochutnať na elektro-perkuso  ľudovkách, čo je dnes najčastejší spôsob ich zosúčasňovania, ten bol  určite spokojný.

Autor predchádzajúceho odseku: Kefo

Skupina Taxi sa ako jedna z mála uchádzala o možnosť zahrať si na Lodenici už na začiatku roka. Dali o sebe vedieť, poslali svoje demo, skrátka urobili všetko to, čo má kapela, ktorá ešte nie je veľmi známa urobiť. Ich snaha sa neminula účinkom a dostali možnosť zahrať si ako posledný hosť večera, či lepšie povedané, už takmer noci. Neskorá nočná hodina už trochu preriedila prítomné publikum a tí, ktorí zostali si museli chvíľu zvykať na zmenu hudobného štýlu. Taxi hrá skrátka takú hudbu, aká sa im páči. Trochu z rocku, trochu z popu,jazz, niečo z world music, možno aj trochu latino music by sa tam našlo,ak by sa v ich hudbe človek pošprtal. Nespomenul som, že majú aj folkové korene. Tie sa s nimi ťahajú ešte z ich minulosti, keď dvaja súčasní členovia zostavy boli vtedy členmi skupiny Haned, ktorá úspešne brázdila vody banskoštiavnických Strunobraní a v ktorej šľapajách neskôr pokračovala aj skupina Taxi. Skupina v súčasnom zložení hrá spolu už pár rokov, čo je zrejme hlavne z dobre fungujúcej rytmickej sekcie. Príjemným zjavom na scéne je speváčka Katka Čepeláková. Počas hrania neoplývala prebytkom energie, to sa však dá prisúdiť neskorej nočnej hodine. Čo som si však na nej všimol, je jej svojský spôsob hry na elektroakustickej gitare (...a nechcite odo mňa,aby som to opisoval). Za zmienku ešte stojí zrejme hudobný guru kapely, gitarista a klávesák v jednej osobe Karol Kompas, ktorý sa spolu s už spomenutou Katkou stará aj o tvorbu piesní. Keď už píšem o piesňach, väčšinou sa jednalo o pesničky, ktoré si popočúvate, neurazia vás, ale ani si ich veľmi nezapamätáte. Hudobne boli dobre zahraté, ale chýbal mi v nich vtip a trochu viac drajvu, aby im človek uveril. Z priemeru mi vyčnievali snáď iba "Máliť sa je ľudské" a ešte upravená ľudovka "Mala som galana"

Autor predchádzajúceho odseku: Radiar

Na záver mi ešte nedá nepovedať, že moderátor celého piatkového programu Janko Kulich udržal moderátorskú latku nasadenú vo štvrtok Petrom Janků. Nakoľko sa s väčšinou účinkujúcich dôverne pozná, dovolil si sem tam dobrosrdečne a vtipne zarypnúť a hlavne vyzýval na početné a pravidelné prídavky. Myslím, že aj vďaka nemu sa v piatok na Komornej scéne zišiel, kto sa zišiel. A verte či nie, každý sa zišiel.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu