Tento článok hovorí o tom, prečo sa tak teším na nové Radůzino CD.
Toť hen pred rokom či dvoma bola v BA v Zrkadláči (DK Zrkadlový háj, nepýtajte sa ma prečo). Takmer deja vu – opäť ľudí nahusto, opäť energia valiaca sa z pódia, opäť veľmi osobné výpovede. Nájdi desať rozdielov? Našiel sa jeden. Krídlo. Čierne. Strunové brnkacie. A s ním (ha-ha-ha) nový rozlet. V prostrednej časti koncertu ponechala harmoniku a gitaru svojmu osudu a usadla. Po chvíli som si aj ja sadol.
Aj som ju už onehdá počul hrať na klavíri, ale som si nepamätal, že je to takto poprdeli. Kým s harmonikou a gitarou ide po stránke autorskej a interpretačnej predsalen skôr v tradičných koľajach (to prosím neberte ako výčitku, hrá presne to, čo jej texty potrebujú), s klavírom je to veľký úlet. Nové harmónie a kadejak v najlepšom slova zmysle úchylné spôsoby hrania. Bavil som sa veľmo dobre. Tóny som hltal a ktoré som nestihol, tie som oplakal.
Počúvajúc jej tretie sídí rozmýšľal som pred časom, čo včul (teda jako vtedy). Šecky tri boli (a sú (a budú)) dobré a časuvzdorné, ale veď nemôže byť takto dobrých napríklad päť ….. Alebo päť možno môže, ale čo takých desať? Totok je odpoveď. Krídlo.
anonym