Muzikanti

„All we are is dust in the wind“. Všetko čo sme, je len prach vo vetre. Týmito slovami začal pre nás 7. máj. Posolstvo americkej rockovej skupiny Cansas v nádhernom folkovo -akustickom aranžmáne sa ozývalo z prehrávača Stanovho vozidla, keď nás usádzal pred cestou do Brna. Cestovali sme na rozhovor do rádia Proglas.

Dnes sa nám podarilo zastreliť takmer novú tvár na folkovej scéne. No ja som si dnes zabudla doma okuliare, tak si to prosím prečítajte sami :o)
Volám sa Róbert Mareček a občas mi hovoria Robbie, alebo Robino. Ako som sa dostal na svet? Myslím, že to každý vie. Mnohí ale nevedia kde, kedy...
Bolo to 7. januára 1983 niekedy ráno, okolo pol druhej v PB. Bývam v Púchove, kde som vyrastal celý ten čas až doteraz.

Čo-to už bolo naznačené v profile skupiny, ale zvedavosť ma nútila dozvedieť sa ešte viac a tak som poprosil Maňasa o zopár odpovedí na moje otázky.

Áno, takto príjemne sa voláme. Naším domovským prístavom sú Topoľčany, malebná to usadlosť na úpätí pohoria Tríbeč na strednej Nitre. Takže už by ste nás našli a teraz ešte niečo, čo asi o nás neviete. Keď sa nás pred istým časom niekto spýtal, aký štýl hráme, rozpačito sme koktali o folku, country a podobne, ale potom sme sa raz na plagáte v Bratislave objavili pod označením „pop-folková“ skupina, čo nám urobilo veľkú radosť, pretože odvtedy vieme celkom presne, čo sme zač. Najnovšie sme dorástli do výšky 1 024 cm, spolu s našou aparatúrou vážime 645 kg a naše miery sú veľmi blízko ideálu. Sme piati, máme tri ženy, jednu frajerku a päť detí.

V druhej časti rozhovoru s Hadom sa dozviete aj o jeho vzťahu s múzou, o jeho Obľúbenom koncertnom faux pas, o tom, prečo je v lete obklopený deckami a aj o tom ako vidí budúcnosť folku na Slovensku. Tak neváhajte, stačí iba kliknúť. :-)

Možno ste postrehli, že na frenkvenciách rádia Lumen sa v pravidelnom vysielacom čase v utorok od 16.00 – 17.30 objavuje relácia venovaná folku, predovšetkým tomu slovenskému. Priestor je vyhradený folkovej hitparáde, zostavenej z poslucháčskych hlasov a profilovej polhodinke, v ktorej jej tvorcovia mapujú slovenské folkové kapely a pesničkárov. Obísť teda nemohli ani folkové združenie EFKO a jeho členov, ktorým patrili utorky januárové. Po Radovi Tiňovi, Peťovi Lachkom, a Janke Kúdelovej prišiel rad aj na Hada – Iva Weisa, s ktorým som mala tú česť robiť rozhovor ja osobne. Ak si naň kliknete, dozviete sa veľa o Hadovi aj o Efku. Má dve časti, tu je prvá z nich...

Ako som už písal v profile tejto skupiny, je veľmi ťažké dopracovať sa k informáciam o nej a úsilie dopracovať sa k osobnému stretnutiu s jej členmi sa rovná šialenstvu. Preto sa vám všetkým ospravedlňujem, ale tento rozhovor som proste musel prebrať.Pomohla mi k tomu náhoda a to, že interview je uvedené aj na oficiálnej stránke skupiny. Je robený pre časopis Vodné športy a preto čitateľov upozorňujem na mierne zníženú informačnú hodnotu.

V tohtotýždňovom profile znovu raz zablúdime až k okrajom folkového oceánu, tam, kde sa spenená voda triešti doslova o skaly, v prenesenom význame o rockovú muziku.Členovia tejto z dvoch tretín banskobystrickej, z jednej tretín bratislavskej a zvyšných tretín mesačnej skupiny hrajú síce v takpovediac klasickom rockovom nástrojovom obsadení - gitara (Boris), basgitara (Vigo) a bicie inštrumenty (Ozo) avšak ako mi sami potvrdili, z textov zaváňa sklon k m

Keď som si čítala vaše texty, dúfala som, že vás nachytám pri tom, že v nich budete moralizovať, ako je dosť vlastné mnohým pesničkárom. A prekvapilo ma, že vy vôbec nemoralizujete... Sú teda vaše texty príbehmi vášho života alebo autorskou fikciou?

Bol raz jeden domček, pri domčeku stromček, na ňom sedel folkový pesničkár a organizátor Peter Šaman Ďuriš a ja som ho spovedala...

Aký máš názor na vývin folku na Slovensku?