Nachádzate sa tuWorld Music Festival Banská Štiavnica 2008

World Music Festival Banská Štiavnica 2008


kefo 08 august 2008

Tohtoročný World Music Festival v Banskej Štiavnici som bral ako očakávané pokračovanie toho minuloročného, lebo vo mne doznieval pocit istého dlhu. Keď minulý rok vybuchol pánovi organizátorovi Oliverovi Sinayovi moderátor a v polovici akcie sa ma spýtal, či by som to neodmoderoval, nenašiel som odvahu. Predsa len, postaviť sa pred tie davy ľudí roztrúsených tu a tam v amfíku – to je istá zodpovednosť. Potom ma to veľmi mrzelo, lebo akýchkoľvek pár chladivých slov by bolo vtedy v tom tropickom dni pomohlo. Preto som si vravel, že ak ma Oliver požiada aj teraz, neodmietnem. A požiadal. A neodmietol som.

 

Peter "Kefo" Šrank

Trochu som sa bál, že mi moderátorské povinnosti zabránia vychutnať si priebeh akcie hudobne aj konzumačne. Ale našťastie som dostal do partie Petiara a mohli sme si striedať fázy moderovania a vychutnávania.

Prišiel som trochu skôr, ešte sa len chystalo pódium. Keď som videl, ako je urobené zastrešenie, spomenul som si na prietrže mračien na posledných troch festivaloch, ktoré som absolvoval. Na Zahrade búrka zrušila Redla ešte počas zvučenia, takže stihol najprv s megafónom (výpadok elektriky), potom do mikrofónu zaspievať Čije sú husličky čijé, ach čijé, a chčijé a chčijé... V Skalici neopatrná Lucka Redlová zaspievala Otevřte sa mraky a odpísala tak po nej nachystanú kapelu Buty. V Ústí nad Labem na Porte zúril lejak, ktorý by rozmetal každý bežný festival. No našťastie oni tam majú dve tretiny z päťtisícového amfíku pod strechou, tak došlo len k sťahovaniu národov v hľadisku a pesničkár na scéne nejaký čas spieval zurčiacemu vodopádu pred sebou. Všetky tieto tri scény mali ale niečo spoločné – kvalitne zastrešenú scénu. Pevnú strechu alebo plachty ako stan. Preto som sa v Štiavnici pri pohľade na plachtu položenú vodorovne nad scénou len pousmial a chlapcom od techniky som povedal, nech sa modlia, aby nepršalo. Možno sa aj modlili, ale určite len popod fúzy, lebo potom, kde sa vzala, tu sa vzala skupina Mysami a začala vzývať dážď. A to hlasno, do mikrofónu a viachlasne. To bolo tam hore asi lepšie počuť.
 

Ale nepredbiehajme. Oproti minulému ročníku, ktorý začínal so slnkom vysoko na oblohe, sa začiatok posunul na rozumnú podvečernú dobu. Skrátilo to síce čas na vystúpenia, ale všetci prítomní už boli po únavnom dni zasa pri vedomí. V ďalšom texte sa takticky vyhnem podrobnejšiemu opisu a hodnoteniu jednotlivých vystúpení, lebo som väčšinu videl a počul iba zozadu a to sa hudba (a hlavne speváčky) trochu inak vnímajú.
 

Prišli nás podporiť aj muzikantskí kamaráti z iných skupín, čo vždy poteší. Boli tam Di zo skupiny Divozel (alebo vo alebo zel, skrátka jedna tretina kapely) a bol tam aj ´ zo skupiny Mariachi Sin Fronteras (čítaj „Dĺžeň“). Katka Divozelená si všimla, že ja so svojím žltým simpsonovský tričkom propagujem Bartovu filozofiu prístupu k dodržiavaniu pravidiel (I wish I was an adult so I could break the rules!) a venovala mi Simpsonovskú žuvinu. A nezištne. Zato ja som sa celý večer zhrýzal, ako sa jej revanšovať. Rozmýšľal som o výmene tričiek ako u futbalistov po zápase. Výmenu žuvačiek som vylúčil. Moja lakomá podstata mi našepkávala, aby som jej ponúkol nejaké bártrové vysporiadanie, napríklad možnosť adoptovať si niektorú ženskú postavu z poviedok, ktoré mám práve teraz rozpísané. Adoptovať spôsobom, že by som ju po nej pomenoval. Ale potom som sa zahanbil za tento nízky spôsob rozmýšľania a aspoň touto cestou jej „iba“ ďakujem.
 

S týmto festivalom žije v symbióze (vlastne kráčajú ruka v ruke) aj projekt Slniečka z onkológie, ktorého zmyslom je potešiť a pohladiť detskú dušu a priniesť aspoň kúsok radosti do poraneného detského sveta. Ja som sa snažil, aby bolo toto spojenie dospeláckeho a detského sveta po celý čas cítiť, preto som občas zarecitoval niečo zo svojej pripravovanej knihy poézie pre dospelé deti „Zasranie básničky“.

 

Orbus

Ako prvá to odpálila skupina Orbus, ktorá kedysi pre svet objavila Petiara ako submisívnu osobu. Dnes (aj v minulosti) silný solitér mal obdobie, v ktorom sa podriaďoval kapelovému diktátu. Je síce pravda, že to dlho nevydržal, ale už mu to nikto z jeho cévéčka nevyčiarkne. Zostali po ňom sľuby, že im na CD dohrá nejaké brnky. Zatiaľ len sľuby. Ale CD je vraj už tesne pred dovarením, uvidíme.
 

Luky Lukáč

Polovičným zahraničným hosťom bol Luky Lukáč z Prahy, rodom z Martina, zberateľ pozitívnych ľudí vo svojom okolí. Verím, že aj na tomto festivale mu nejaký pribudol do zbierky. Na jednu pesničku si pozval Janu Šteflíčkovú, s ktorou stihol v krátkom čase nacvičiť duo. Páčilo sa mi, ako sa Jana zaťala a odmietla si vziať na pomoc papier. Ona len a len naspamäť, profesionálna hrdosť nedovolí. Aký rozdiel oproti mnohým ostatným (hviezdam i nehviezdam), ktorí aj na tisíce opakovanie svojej pesničky potrebujú mať pred sebou áštvorku s veľkými písmenami, kde je napísané aj to, kedy si odpiť z piva.
 

Mysami

Mysami pomaly dokazujú, že po turbulentnom hľadaní najvhodnejšej formy hudobnej realizácie v rôznych formáciách dospeli obidvaja lídri (Radiar i Had) k symbióze, ktorá má perspektívu. Začínajú pôsobiť presvedčivo, pesničky sú zohranejšie, v primeranej forme je využitá exotickosť Hadovho sprievodného slova (najmä keď ich tlačí čas) a aj ďalší spoluhráči Katka Žilová a Seejfo im sadli. Obidve tieto mená si zapamätajte, ešte si o nich obtriem hubu. Dúfajme, že Mysami nebude len sezónna záležitosť, lebo diváci trpia na istú zotrvačnosť. Na budúce fankluby, ovácie a nekritické uctievanie si treba čosi odskákať, nepríde to samo. No potom, keď už nastane ten čas, je hriech nevyužiť to. A nie zakladať zasa novú kapelu, chlapci!
 

jammsessionKeďže Mysami si neodpustili oslavnú pieseň na symfónie dažďa plnú orodovania na obidvoch stranách mocenských štruktúr (u Svätého Petra i Lucifera), začalo sa hektické balenie zvukovej techniky. Za sprievodných zvukov symfónie dažďa. Našťastie sa to stihlo skôr, než sa na streche vytvorili dva bazény plné vody prevísajúce nad pódiom ako prsia veľmi veľmi zrelej pravekej Venuše. Kým si vnútri za pódiom džemovaním krátili chvíľu rozbabraní muzikanti, vonku vylievali správcovia pódia vedrami všetku nazbieranú vodu a prestali tie vedrá počítať, keď sa prehupli cez prvú stovku.
 

Peter Petiar LachkyKeď začalo byť jasné, že vonku to už nepôjde, padlo rozhodnutie prejsť k alternatíve bé. Začalo sa pripravovať vnútorné nazvučenie a zvolali sa verní diváci rozlezení pod rôznymi prístreškami v areáli. Celkové zdržanie sa natiahlo na niečo viac ako hodinku, no všetko sa podarilo a vnútorné, klubovou atmosférou voňajúce pokračovanie odštartoval Petiar. Dolaďovalo sa za jazdy. Pribudla červená plachta na pozadí, pripájala sa ďalšia zvuková technika, ktosi zakričal, že sa v priestore podarilo zriadiť poľný bufet, rozsvecovali sa ďalšie svetlá. Pripadalo mi to podobne ako známy Vichr z hor divadelníkov od Cimrmana, len naopak. Za jazdy postaviť scénu.
 

kofeinPo Petiarovi sa nakábloval Kofein a napadlo mi, že keby sme boli v Amerike, určite by v tej chvíli nabehli muzikantské odbory a začali štrajkovať. Lebo na pódiu sa opäť objavila basáčka Katka Žilová (Mysami, Kofein, PHB) a to znamená, že brala kšeft nejakému inému muzikantovi, ktorý mohol na tomto feste zaryžovať namiesto nej. A určite by lepilo aj ďalšiemu z kapely - Juliánovi, ktorý je na tom podobne (Kofein, PHB). A takisto už raz spomínaný Seejfo (Mysami, Roc'hann). Našťastie žijeme na našom dobroprajnom a demokratickom Slovensku, na ktorom nikto nikomu nikdy nič nezávidí.
 

PHB a PetiarNásledné PHB (aj keď ich familiárne voláme Pathetici, musím uviesť plný názov - Pathetic Hypermarket Band) len potvrdilo, čo som práve povedal. Tá Žilová si myslela, že keď sa zamaskuje akordeónom, nikto ju nespozná. Ale to sa mýlila. My, dobroprajní ľudia, máme talent všímať si takéto detaily, aby sme potom mohli lepšie dopriať to, že znovu zaryžovala.
 

Jana ŠteflíčkováKto ešte nepočul Janu Šteflíčkovú, určite bol prekvapený, čo sa v tých Čechách za posledné roky urodilo. Bol som pri tom, keď pred dvomi rokmi získala na Zahradě Krtečka (škoda, že nie o jeden hlas, hrdo by som tvrdil, že vďaka mne) a bol som aj pri tom, keď na ďalších dvoch ročníkoch dokazovala, že nespí na bobkových listoch. Oceňujem, že nie je plochá, jednorozmerná, ale jej pesničky obsahujú viac skrytých háčikov, ktorými si chytá poslucháča. Má v nich gagy pre prvú signálnu sústavu, ale aj jemnejšie veci pre signálne sústavy druhej a tretej línie. V textoch, humore, divadelnom prejave aj v úsmeve.
 

SanylandPomaly sa blížila polnoc a ako výhoda sťahovania dovnútra sa ukázalo aj to, že nás nikto nebude vyháňať a vypínať, lebo rušíme nočný pokoj. Na improvizovanom pódiu zascénia začala hrať skupina Sanyland, v plnej zostave ich je ako Alexandrovcov, teraz len ako duo. Majú smolu, že za nich kopú príliš silné osobnosti zaťažené inými projektami, preto komorná zostava niekde medzi duom a triom je asi momentálne pre nich optimálna. Už si nepotrebujú dokazovať, aké majú rýchle prsty ( v tom ich country a bluegrassová minulosť dostatočne zocelila), už nepotrebujú davy fanatických fanúšičiek (vlastne to ani nikdy nepotrebovali), už im stačí, keď majú z hudby príjemný pohodový muzikantský zážitok a naočkujú ním aj vnímavého diváka. Také sú aktuálne pesničky Sanyho (Sláva Gréka) a Ivana Poláka, ktorým zväčša ešte pomáha čarovať na elektrickej gitare (dnes pauzujúci) Andrej Hruška.
 

Roc'hannKeďže festival mal v názve „World Music“, patrilo sa, aby v tomto duchu vrcholil. Predposlednou kapelou bola francúzsko-slovenská Roc'hann, hrajúca piesne Bretónska. V ich prípade som mal obavu, ako sa na pódium v tom počte zmestia, ale podarilo sa. Priestor, ktorý potrebovali, sa nejako našiel. Alebo si ho vybojovali? To je jedno, podstatné je, že sa potom zišiel aj poslednej skupine Karpatské horké, ktorá síce mala menej muzikantov, ale o to neposednejších a nepostojnejších, takže to vyšlo narovnako. Festival dorazili v atmosfére, ktorá vzniká vtedy, keď sa zamaskovaní rockoví diváci snažia tváriť folkovo a odhalí ich vždy nejaká kapela, ktorá zahrá vypalovačkový folklóreček s bicími.
 

Karpatské horkéTakže takýto bol World Music Festival v Banskej Štiavnici roku pána 2008. Vyrástol, poprvýkrát sa hralo na dvoch stejdžoch. Vyššia moc ukázala, že by mu možno svedčil aj komornejší priestor ako je amfík. Nálada zasa ukázala, že je to miesto, ktoré je od Strunobraní nabité hudobnou energiou do zásoby. Stačí pripojiť muzikantov i divákov a veľmi rýchlo správne zarezonuje. A že konečne treba zložiť aspoň jednu antidažďovú pesničku, ktorá by naozaj aj fungovala.
 

mokre podiumPoznámka: Katka Divozelená, mám voľné pomenovanie týchto postáv: feministická matka, básnická modelka (to neviem či dokončím, je to na dlhé lakte), rómska pasivistka, dve blondíny na relaxačnom pobyte, nymfomanka (no to bude chvíľu trvať, dlhý príbeh) a hysterička. Ale keď vravíš, že stačí „ďakujem“... 

 

 



Súvisiace články: 

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Kategórie
Obrázok používateľa petiar

za skvelu reportaz, kefo ;-)

Obrázok používateľa Anonym

no ja by som veľmi rada bola modelkovská nymfomanka vo voľnom čase venujúca sa básňam, ale obávam sa, že zo mňa bude len hysterická feministka odfarbená na blond...takže to nechám na tebe alebo naozaj len ďakujem:)))
no a dúfam, že aj budúce bude tak fajne aby bolo o čom písať:)
katka divozelená

Obrázok používateľa Radiar

Sľúbil som,že pridám pár fotiek z WMF,tak sa pokochajte (...hoci aj po poľsky :-) ) ...a ak si nebodaj na hociktorý obrázok kliknete,zobrazí sa vám vo väčšom rozlíšení v aplikácii Lightbox,kde si ich budete môcť postupne preklikať a poprezerať



O autorovi

Obrázok používateľa kefo

Moja webstránka
http://www.kefoweb.sk

Skutočné meno
Peter Šrank

Môj profil

Literatúra, texty, piesne - aktívne. Zdravá výživa, šport, eko, cestovanie - pasívne.

Najnovšie komentáre