Nachádzate sa tuSoňa Horňáková: Santa Barbara

Soňa Horňáková: Santa Barbara


milos 19 september 2010

 CD Santa BarbaraSoňu Horňákovú sledujem prakticky od jej hudobných začiatkov a aj pre mňa samotného je pozoruhodné zistenie, ako ma stále zaujíma jej tvorba a smer, ktorým sa nabudúce vydá. Je jednou z tých pár osobností na našej pesničkárskej scéne, ktoré ma ešte stále, aj po rokoch,  dokážu prekvapiť. Nielen pesničkami – vysoký štandard a hitovosť je u Soni zvykom asi odjakživa - ale aj celkovým muzikantským smerovaním.

            Paradoxom dokonca je, že práve v posledných rokoch (a na posledných albumoch) akoby chytila nový dych, akoby si uvoľnila ruky k novým, netradičným spoluprácam a výsledkom. Aurelom ocenený Pozdrav z Teonatu a spolupráca s Maťom ZajkomAjdžim Sabom ukázali, že je to dobrá cesta. Otázkou teda bolo, čo príde ďalej...

            Album Santa Barbara je výrazne odlišný od všetkého, čo doteraz Soňa nahrala. S predchádzajúcim Teonatom ho spája komplexný autorský prístup (hudba, texty a obrazy v booklete sú výhradne jej dielom), okrem toho si sama nahrala aj veľkú časť hudobných podkladov. S trochou pomoci prispeli aj ďalší priatelia (Peter Granec, Martin Zajko, Ajdží Sabo, Dano Salontay, Jana Krajčovičová, Martin Gašpar), ale väčšina podkladov vrátane aranžov nesie Sonin rukopis a zrejme aj zhmotňuje jej predstavy.

            Ak boli Pozdrav z Teonatu určitým bodom obratu v Soninej tvorbe, najmä svojim výrazným odklonom od bežného pesničkového modelu typu „verzia-refrén-verzia“, Santa Barbara ide ešte ďalej. Je to možno najsubjektívnejší album v Soninej diskografii, až pôsobí, akoby ho nahrávala predovšetkým sama pre seba. Piesne sú tu záznamníkom pocitov, voľne nahodené texty väčšinou akoby zámerne rezignovali na rým, podobne voľne sa na albume narába aj s formou.

Vo väčšine piesní dominuje obvykle akustická gitara. Ďalšie nástroje majú často viac zvukomalebnú funkciu, namiesto obvyklých inštrumentálnych sól skôr vytvárajú zvuky a kladú jednotlivé tóny, ktoré rozbíjajú a rozrušujú pravidelnosť hudobného podkladu. Zo skladieb cítiť letnú ospalosť a slnkom prežiarenú ležérnosť, podčiarkovanú sambovitým nádychom viacerých piesní.

Album je nabitý hudobnými a aranžérskymi nápadmi, ktoré človek naplno vychutná až po viacnásobnom vypočutí. To bol napríklad prípad skladby Uprostred námestia, kde som sa dosť dlho nevedel rozhodnúť, či tam hrá saxofón, alebo v nezvyklom registre znie ústna harmoniku. Alebo iná lahôdka – súhra gitary a kláves v pesničke A básnik sa díva mi zvukom pripomenula nesmrteľnú harrisonovskú Here Comes The Sun – možno je to náhoda, ale možno sme vyrastali na rovnakej klasike.  Mojimi favoritmi sú piesne Som, Uprostred námestia, titulná Santa Barbara, skvostný blues Obloha a najmä záverečné Ľady. Ak vám niekto bude tvrdiť, že ľadovec je mŕtva hmota, neverte mu – tento dokáže dokonca aj spievať.

 Miloš

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu



Najnovšie komentáre