Sama a sama sebou

Večerná ulica v jesennom šate krotí neposedný vietor. V korunách stromov ševelia posledné listy, pod nohami zlatožltý koberec z tých, ktoré sa už poddali jeho náporom. Všadeprítomný šuchot dáva priestoru ďalší rozmer. Ak sa pridá i dážď, o jedinečný koncert v oranžovom svetle je postarané. Napriek tomu sa sála brnenskej Musilky zaplní takmer do posledného miesta. Niet divu. I ulice počúvajú. Dnes večer tu hrá a spieva Radůza.

Asi je to iba zvláštna zhoda, reflektory zalievajú scénu podobnými farbami. Priestor ohraničený divadelnými šálmi vďaka nim pôsobí ako tajuplné pouličné zákutie. Radůza prichádza mierne zadýchaná, vizuálne sa v ňom akosi stráca. Na moje prekvapenie podobne stratený sa mi zo začiatku zdá i jej prejav. Akordeón, menší, šesťdesiat basový nástroj, je kdesi v pozadí spevu, zakríknutý, nesvoj... A spev, hoci plný a intenzívny, predsalen miestami trpí pravdepodobne prechladnutím i prilišním skreslením vokálnym efektom. Prvý si pódiom vykračuje dědek s cibulí, po ňom prechádzajú ďalšie známe postavy z ostatných troch albumov. Objavuje sa i jedna nová pieseň, valčík so závanom Paríža, kresba podľa osvedčenej šablóny, ale veľmi príjemná.

Po chvíli sa v náruči pesničkárky ocitá gitara. Jej nylonovým strunám chýba zvonivá mäkkosť, uviazla niekde na ceste od mikrofónu k reproduktorom. Škoda. Snažím sa nevnímať nedostatky ozvučenia, upokojím sa jemným zovretím jednej teplej dlane v mojej. Až klavír sa rozoznie solídnym zvukom, spev sa na ňom nesie dôstojne a isto. Zdá sa mi, že sa i sama interpretka dostáva do väčšej pohody, skladby zľahka plynú... Až tesne pred návratom k harmonike si uvedomujem, že päť či šesť z nich som počula prvýkrát. Zdá sa, že sa Radůza vydala na objavnú cestu po krajine čiernych a bielych políčok, na ktorých vďaka svojmu zrelému autorstvu pozbierala chutné plody rozmanitych farieb. Najprv rozbúri hladinu citu a vzápätí ju utíši. Neraz klesá pod ťarchou spomienok, aby opät povstala plná sily a viery v seba. Smelo vykročí i do pekla, pritom pod kabátom schováva anjelské krídla...

Hovoreným slovom Radůza šetrí, v kratučkých komentároch cítiť nadhľad či humor vyvažujúci oduševnenosť a sústredenie počas hrania. Vracia se ešte raz k akordeónu i ku gitare. Do koláže kúskov, ktoré si s ňou obecenstvo pohmkáva či pospevuje vlepí opäť zopár noviniek. Domnievam sa, že smutnoveselá skica o manželoch, muchách a rozliatom tokajskom by mohla pochádzať od Zuzany Navarovej. Deväťdesit minút koncertu ubehne rýchlosťou vetrom hnaného lístku. Záverečnú Jednou to pomine spievajú všetci, v pridávanej De nîmes zase výdatne vypomôžu potleskom. Zaujímavú bodku za večerom spravia prevzaté piesne, jedna v siedmych osminách hojdajúca turecká ľudová a jedna krčmičková poľská umelá. Svetlo v sále potom náhle obelie, na parketách hrkocú nohy stoličiek, zašuštia kabáty a vetrovky.

Mnoho sa už vravelo a písalo o tom aká je Radůza pesničkárka, a preto necítim potrebu či povinnosť to viacej rozvíjať. Iba spokojne konštatujem, že ňou naďalej ostáva. Mení sa iba pozvoľna, takmer nebadane. Hoci si vytvorila autorský rukopis s ľahko rozpoznateľnými kontúrami, ani z ďaleka sa ešte nevyčerpala. Výraznejšieho posunu v jej tvorbe by sme sa dočkali asi len v prípade bližšej spolupráce inými hudobníkmi, prípadne za iných okolností patriacich už do kategórie hudobných záhad. Zatiaľ si však na pódiu vystačí sama a ja jej to celkom prajem..., a tak trochu závidím.

Makuljenka

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu