Nachádzate sa tuRozhovor so skupinou Padlášový výber

Rozhovor so skupinou Padlášový výber


petiar 04 jún 2001

Už dávno som sa chcel poriadne porozprávať so skupinou Padlášový výber, teda s Janom Jakubíkom a Zuzkou Knezovičovou. Čas po spoločnom koncerte v Banskej Štiavnici, v ich rodisku, bol na to vhodnou príležitosťou. Pridal sa k nám tiež Mišo, návštevník koncertu a na tú noc aj môj hostiteľ...

Ako vlastne vznikol Padlášový výber, kde bol ten úplný prapočiatok?

J: Padlášový výber vznikol na padláši. Hrávali sme ja s Pigošom, sami dvaja. Potom sa k nám pridali Erik Píš, Noro Píš a Pavol Kružlic. Ale po našom prvom koncerte sa kapela rozpadla. Z toho programu sa vykryštalizovalo niečo také, že dievčatá tam hovorili aj básne, my sme tam robili len muziku. To bola Ľudmila Klimková a Beáta Dedoková. Oni sa k nám pridali ešte v tom predkole, keď sme robili hudbu pod básničky. Pre slovenské prozaičky sa vtedy konala akcia Let motýľa, bolo to v prítmí, pri sviečkach, mali sme tam nejakú podmazovú hudbu, prednášali sa tam básne a my sme na konci zahrali. Potom prišla Palova Kružlicova žena a povedala že končíme a hotovo. A takto vlastne vznikol Padlášový výber. Ostali sme tam ja, Mišo a tie dve dievčatá.

Kedy sa tam potom dostala Zuzka?

J: Zuzka išla okolo a... (smiech) Kedy si sa tam vlastne dostala?
Z: Keď sme robili poetické divadlo...
J: ...to sme začali spolupracovať so Zuzkou, ale ako s autorkou poetického divadla, takej symbiózy umenia slova a pohybu a všetkého možného čo tam Zuzka chcela tým povedať, my sme robili do toho muziku...
Z: Ja som kedysi písala poéziu. Poznali ma ako autorku, tak ma pozvali do poetického divadla. Chlapi tam hrali, robili hudbu a akurát vtedy im odišli obe speváčky. A oni si ma tak posadili aby som skúsila niečo spievať, ja som pred tým spievala v zbore. Že aby som skúsila do ich hudby, a ja som mala niečo pripravené, im sa to zapáčilo a tak som s nimi začala hrať.

Z tohto všetkého mám taký pocit, že v Štiavnici sa okolo umenia deje omnoho viac, že sú tu ľudia viac umelecky činní ako v iných mestách...

Z: To je asi preto, že všetci chcú niečo robiť, pretože všetci si myslia, že keď žijú v Štiavnici tak sú malomeštiaci a nechcú sa tak tváriť a všetci si myslia že trpia lokálpatriotizmom a všetci si to navzájom vyčítajú ale nie je to pravda. Je tu niečo také medzi ľuďmi...
J: Je to v tom, že toto celé tu je sopečného pôvodu, všetko to tu vzniklo sopku. A najväčší kráter (nebudem to ukazovať na mikrofón) je kúsok odtiaľto... Všetky tie kopčeky naokolo pochádzajú odtiaľto...
M: To je v niečom inom. Tá vyťažená hlušina, z ktorej sú postavené všetky banské domy, aj tento v ktorom sedíme, obsahuje veľa žiarenia. A ľudia sú z toho tak „postihnutí“... mám to aj potvrdené, môjmu kamarátovi, ktorý sa sem presťahoval do polroka zdochli všetky škrečky...
J: To nie je pozostatok z kameňov a hlušiny ktorá sa vyťažila, ale všade sa tlačí voda, ktorá ide na povrch. A tá voda obsahuje radón, vo vode rozpustný, rádioaktívny plyn...

Dobre, vráťme sa k hudbe. Počas vývinu PV sa teda nemenilo žánrové zameranie... ?

J: Viacmenej sa to nemenilo kvôli tomu, že tá tvorba bola dosť založená nie len na tom inštrumentálnom vyznení, ale hlavne na tých textoch. Po tomto sme vždy išli.

Ako často a kde všade ste hrali, kde budete hrať... ?

J: My sme hrali všade možne, niekedy sme mali aj štyridsať akcií za rok, tri akcie za týždeň, dve akcie za deň... S tou prvou zostavou, s tými dievčatami sa robilo množstvo akcií, na Štiavnicu až priveľa...
Z: Pamätám si aj také časy, pred dvoma-troma rokmi sme mali toľko vystúpení, že prišli sme večer z Tatier zo stretnutia mládeže (výstup na Rysy), prišli sme do Štiavnice a hneď sme išli hrať na vernisáž, na druhý deň zase, prakticky z vystúpenia do vystúpenia. Ale teraz je to už trošku slabšie.

Keď si začínala s PV, bola si relatívne dosť mladá... ako si to zvládala?

Z: Mala som 16... (smiech), normálne, musela som začať chápať starých chlapov... (smiech)
J: Vtedy ale nezačínala sama, bola tam ešte Ľudmila, ktorá potom odišla a ostala nám len jedna dievčina, postupne nám ľudia začali hovoriť že sme pedo- a čojaviemčoešte, naši kamaráti z Jednofázového kvasenia nám išli oči vyškriabať, vraj len hľadáme pekné tváričky, asi nám závideli, alebo nám aj závidia...
Z: Typická situácia, keď prídeme hrať niekde, kde sme ešte nehrali, vyzerá tak, že privítajú Janka, Miša, keď ešte s nami hrával, potom zbadajú mňa „Tak ste si doniesli aj dcérku?“ Nie, to je naša speváčka... Ale zvykla som si...

Okrem toho, že si speváčka, máš tiež najväčší podiel na tvorbe, repertoári skupiny PV.

Z: To je najväčší kameň úrazu, kvôli ktorému som sa pohnevala skoro s celou Štiavnicou, lebo kedysi písal pre PV klub autorov Salamandra. Ale keď som prišla ja, tak ja som si robila, aj si stále robím, hudbu, texty, dokonca aj medzitexty medzi piesňami, tým pádom boli všetci vyradení, prestali byť popularizovaní. Ja som si to neuvedomila, lebo som nevedela, aký bol stav predtým, udobrujem si ich už asi päť rokov...

Ja to už viem, ale mohla by si prezradiť aj ostatným, ako vznikajú tvoje piesne?

Z: Ja som ti to hovorila??? (smiech) Normálne mi napadne pesnička...

Keď som vás prvýkrát ako kapelu zaregistroval, hrali ste v zostave: vy dvaja a Mišo Pigoš. Čo sa stalo, že ste ostali len vy dvaja?

Z: Ťažká otázka...
J: Je tu určité obdobie, v ktorom sa kryštalizovali vzťahy, hudba... toto nie je na jednu odpoveď. Oficiálna verzia hovorí, že Mišo má toľko problémov aj s našou vládou a vládou tohto sveta a toto všetko ho zaťažuje natoľko, že nemôže ďalej robiť hudbu. Ťažko sa môže niekto dočkať jeho návratu.

Vaše hudobné vzdelanie?

J: Dva roky na akordeón.
Z: Ja som začala chodiť v osemnástich na spev, a keď som po roku ten spev absolvovala, tak mi učiteľka povedala: „Zuzka, už sem nechoď, lebo ja ťa už nemám čo naučiť.“

Aký je obsiahly váš repertoár?

Z: Skôr, než odišiel Mišo sme mali repertoár asi 40 piesní, ktoré sme mohli hrať. Niektoré boli evidentne postavené na gitarových sólach, takže teraz ich už samozrejme hrať nemôžme, máme asi tak polovicu z toho.

M:Čo je pravdy na povestiach, že ste mali ponuky hrať v Amerike, ale ste odmietli, pretože ste neboli ochotní spraviť umelecký kompromis a preložiť texty do angličtiny?

J: To nebolo do Ameriky... Vtedy sme pracovali vo formácii ja, Pigoš a Ľudmila a robili sme akciu ktorú zajednal Bobeš Bachratý, ten výtvarný kritik... V Štúdiu S. Bola to špička, módna prehliadka spojená s našimi pesničkami, my dvaja s Mišom sme robili hudbu. Ja basu a on sólovú gitaru, tá jeho bola zvláštna tým, že sa na nej dali zahrať veci, ktoré sa na normálnej gitare zahrať nedali, ťahal ako sláčikom, robil také arabské témy, všelijako to tam škrípalo... Zapôsobilo to na tie baby, a oni sa rozhodli že tým, že je to také zaujímavé, tak si na to mólo pozvali tanečnice, konzervatoristky z baletu, ktoré boli dobre stavané a mali pohybové vzdelanie. A bol tam ten chlapík z Ameriky, ktorý robil módne prehliadky vo Viedni. Bol to nejaký veľký manažér, ktorý sa tam asi ocitol úplnou náhodou, prišiel za nami a povedal: „Tento celý program kupujem s vami a so všetkým do Viedne na prehliadky, lebo tam to bude mať úspech.“ A my sme si povedali, že super. Potom nám prekladateľka oznámila, že chce aby sme tie texty preložili do angličtiny. No a my sme to nechceli.

Čo je to podľa vás folk?

J: Folk je pre ľudí, je to príjemné, my sme sa dostali do folkovej scény v roku 1993 na Folkfóre v Bojniciach, a bol som veľmi prekvapený, ja som takéto veci predtým nepoznal. Niektoré veci sa mi páčili, Chrobák napríklad, Vlasta Redl sa mi nepáčil, pripadalo mi to, že machroval... bol tam ešte napríklad Edo Klena, ktorý sa nám strašne páčil.
Z: Ja považuje folk za považovanie tradičnej folkovej hudby, cítim z tých folkáčov že majú tendenciu vracať sa k tomu... preto to mám tak rada... ale ja mám radšej folkáčov ako folk, oni sú úžasní ľudia. My sa orientujeme trochu viac na ten jazz ako folk, čo sa týka hudby. Folkáči sa nedajú porovnať s jazzmanmi, sú omnoho priateľskejší...

A tí jazzmani?

Z: Ľudia ktorí hrajú jazz sú zvyčajne školení hudobníci a cítia, že sú niečo nad a majú svoju hodnotu. S nimi sa rozprávaš čisto o hudbe...
J: ...keď nemáš znalosti o tom, čo vydali napríklad Markus Miller, Boboš Procházka, tak sa s ním nemáš o čom baviť...

Čo vás oslovuje zo súčasného folku?

Z: Ty nás oslovuješ... to nehovorím kvôli tomu, že robíme rozhovor, ale fakt, ty. Kedysi sa mi ešte páčil Peťo Janků, keď začínal, malo to gradáciu, dynamiku, teraz si to ty, Zuzka Ondrejková tomu dodala šťavu... Ešte Edo Klena, toho síce dobre nepoznám, zažila som ho viac ako človeka a toho mám rada... Janík, čo ty na to?
J: Naposledy sme boli spolu v tých Bojniciach, tam bolo množstvo folkáčov, ani si ich všetkých nepamätám...
Z: Ak mám byť úprimná, nehodnotíme hudobníkov podľa toho, ako hrajú, ale podľa toho, akí sú kamaráti. Keď niekto robí hudbu, tak si musí byť istý, že tým chce niečo povedať, pre mňa je dôležitá výmena názorov medzi hudobníkmi.

Aký hudobný nosič ste si naposledy kúpili?

Z: Naposledy, pred dvoma rokmi Ellu Fitzgerald a Dvořákovo Requiem, to je úplne super, doporučujem... pri porovnaní vyšlo lepšie ako Mozartovo.

J: Ja nemám cédečkový prehrávač...
Najobľúbenejší film?

Z: Akumulátor, to je fakt super, špica... a ešte Ropáci.

Čím ste chceli byť keď ste boli mladí, mladší...?

Z: Ja som chcela byť kuchárkou...
J: ...a ja farárom.

Jednu otázku som si požičal z folkovej konferencie... Keby ste boli Noe, ktoré zviera by ste si so sebou nevzali do Archy a prečo?

Z: Klokana, pretože má škaredý chvost.
J: Streptokoky.

Čo vravíte na vstup elektronických technológií do hudby?

Z: Je to brutus, humus, všetok ten dancefloor a techno je len hrkotanie chladničky, nemá to žiadnu hĺbku.
J: Použiteľnosť celej tej elektroniky je jedine v tom, že treba niečo zaznamenať veľmi kvalitne, ale na tom sa asi nedá nič tvoriť. Je to to isté, ako keď si niekto sadne k hraciemu automatu a používa len tie možnosti, ktoré tam má.

Ale aj v súčasnej jazzovej hudbe sa dosť používajú elektronické zložky.

J: Zaujímavý prvok...
Z: Na jazzákoch (Bratislavské jazzové dni) bola jedna podobná kapelka, ale počas celého jej vystúpenia odchádzali ľudia, chýba tam ten jazzový feeling.

Aký máte vzťah k internetu a podobným médiám?

J: Nemáme počítač...
Kde by ste chceli, prípadne nechceli hrať?

Z: Mne sa snívalo, že sme hrali v Carnegie (kárnegy) Hall v New Yorku, tam by sme chceli hrať (smiech)
J: Ja hrávam aj na pohreboch, tam na to treba byť prichystaný... zahráme všade, kde sú dobrí ľudia...

Ako sa vám hralo dnes a ako vás berú tuná ako kapelu a vlastne aj ako dvojicu?

J: Dnes sa mi hralo dobre, nemal som trému...
Z: My musíme byť teraz na každý koncert dobre prichystaní, pretože už sme len dvaja a keď niekto z nás zlyhá, je to vidieť, je to veľmi citlivé, mávam teraz strašnú trému, ale dnes nie. Dobré publikum. Ako dvojicu nás berú veľmi ťažko, ľudia sú stále zvyknutí na Pigoša.

Čo je podľa vás maximum morálneho úpadku?

J: Neúcta k človeku.
Z: V poslednom čase sa dosť diskutuje ohľadne interupcií. Je morálny úpadok, keď sa na verejnosti rozhoduje o tom, či si môže žena dať zobrať plod, alebo nie.

A posledná, klasická otázka, ako ďalej?

J: V budúcnosti to bude zaujímavé...
Z: Všetci nám radia, že si máme niekoho pribrať do kapely, vlastne niektorí nie, napríklad ty, ale tu nám všetci hovoria, že hej. Sústreďujeme sa na basu a spev, aby to bolo o niečom, makať, makať, makať. Pripravujeme CD, ako to dopadne, nikto nevie, pripravujeme ho už asi tri roky, ale v poslednom čase intenzívne...

A čo chcete odkázať návštevníkom našich stránok?

J: Aby si každý prečítal tento rozhovor... (smiech)
Z: Komunikovať sa dá aj bez mobilného telefónu.

Ďakujem za rozhovor.
Petiar

Súvisiace články: 

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu



O autorovi

Obrázok používateľa petiar

Moja webstránka
http://petiar.sk

Skutočné meno
Peter Lachký

Môj profil

Moje články a komentáre môžu byť plné sarkazmu a irónie. Ale ak pekne poprosíte, podám vám vreckovku.

Najčítanejšie články za posledný mesiac

Najnovšie komentáre