Nachádzate sa tuRozhovor so skupinou Jednofázové kvasenie (JFQ) - 2. časť

Rozhovor so skupinou Jednofázové kvasenie (JFQ) - 2. časť


petiar 28 december 2001

Dnes prinášame sľúbenú druhú časť rozhovoru so skupinou Jednofázové kvasenie...Keď som sa pripravoval na tento rozhovor, počúval som vaše piesne pozornejšie, než inokedy. Ako to, že v nich nie je (alebo je?) ani štipka akejsi kritiky moci zašlých čias? Nemali ste niekedy chuť povedať na plné hrdlo to, čo si naozaj myslíte?
D: Asi hej. Ale zabránil tomu akýsi pud sebazáchovy alebo to, že sme pomerne jemné, menej radikálne nátury. Bol to veľký intelektuálny hec hovoriť o týchto veciach nepriamo a podhadzovať ich publiku. Niekedy to však zachádzalo až do takých extrémov, že keď človek povedal „Dobrý večer!“, tak si ľudia začali šuškať: „To je dobré! Čo tým myslel?“. Takže niekedy to bolo veľmi jednoduché, stačilo tváriť sa prefíkane a všetci si významy dosádzali sami, ako chceli.
M: Ja sám za seba som razil názor, že povedať že niečo je na h...o môže človek v krčme a nemusí kvôli tomu liezť na pódium. Pre mňa bolo príjemnejšie sprostredkovať atmosféru alebo pocit a to, že tí ľudia na nás chodili i keď sme nespievali vyložené protestsongy, ma utvrdilo v tom, že tá cesta je dobrá. Nikdy nám to nebolo blízke. Po osemdesiatom deviatom, keď si ľudia vraveli „o čom budú teraz spievať tí pesničkári, keď sa už všetko môže?“ sme teda nemali žiaden problém.
D: Občas, keď sme si analyzovali vlastné texty, sme si povedali že tie texty sú trochu proti blbosti. Vlastnej, i inej, a to je vždy nadčasová vec.

Vy ste vydali album ešte pred rokom 1989?
D: Nie, bol som len pomocným dramaturgom jedného samplera. Volal sa Folkový kolotoč.
M: Mal to byť prierez slovenskou folkovou scénou, ale v skutočnosti to bolo taký nepríjemný kompromis, pretože na ňom chýbali ľudia ako Juraj Bindzár - výrazná osobnosť, ten mal však osobné problémy s producentom. Ivan Hoffman ako korešpondent Slobodnej Európy a člen rôznych undergroundových hnutí sa tam pochopiteľne nedostal tiež, ale na druhej strane sa tam objavili ľudia, o ktorých predtým nikto nič nepočul. Boli to kamaráti producenta... Výsledkom bol teda zvláštny kompilát, ktorý je reprezentatívny asi z dvoch tretín. Nahrával sa začiatkom osemdesiateho deviateho roku, lenže vyšiel až po novembri, v deväťdesiatom roku. Takže to, čo malo pôsobiť ako celkom zaujímavá provokácia, už nikoho nezaujímalo, pretože začal vychádzať Kryl, Hutka...

Napriek tomu: skúšali ste za „socíku“ niečo vydať, alebo ste to hodili za hlavu ako márnu snahu?
D: Jedno s druhým. Každý, kto hrá, raz podľahne ilúzii vydať platňu. Isté chvíľkové ambície sme teda mali. Keď sme si však uvedomili, aké sú výberové kritériá, bolo nám jasné, že sa to tak rýchlo nepodarí. Zuzka Homolová, ktorá toho mala vtedy za sebou už omnoho viac, bola bez platne ešte dlhšie ako my.

Určite sa ale nahrávalo na koncertoch u Rolanda...
M: Áno, bola to v podstate jediná možnosť, ako dostať pesničky medzi ľudí. Vtedy sa to šírilo takto. V prvej rade sedelo desať maníkov s mikrofónmi a nahrávali. Druhá vec bola, keď sme sa potom s týmito nahrávkami stretávali aj na istých inštitúciách. Vtedy sme neboli veľmi radi, že sa naše koncerty takto zaznamenávajú.

Aký to bol teda pocit vojsť do štúdia po toľkých rokoch a vybrať „tie správne“ piesne na prvé CD?
D: Pocit to bol dobrý, i keď si odstupom času myslíme, že sme boli v istom kŕči, pretože sme si mysleli že je to naše prvé a posledné album. Chceli sme teda, aby na ňom boli tie najvážnejšie a najzávažnejšie pesničky. Navyše to bolo štátne štúdio Opus, v ktorom pracovali „rutinéri“- tí na nás hľadeli dosť cez prsty a nemali k nám ten láskavý vzťah, aký by sme si boli zaslúžili (smiech)...
M: Tam fungoval ten starý socialistický systém – prideľovanie frekvencií. Na tú sa prideľovali technici a hudobní režiséri. Potom vznikali situácie, že človek z vážnej hudby s absolútnym sluchom nahrával napríklad punkovú skupinu. My sme vyfasovali nesmierne kultivovaného a príjemného človeka, ktorý bol nesmierne férový, ale vydesil sa keď nás počul. Povedal: „Páni, ja som špecialista na vážnu hudbu. Tej vašej vôbec nerozumiem. Dohodneme sa teda, že ja vám opravím len intonačné chyby, dobre?“. Takže to bol nesmierne korektný vzťah a my sme si to vážili. Taká bola reality.
D: Keď sme potom v malom, súkromnom štúdiu nahrávali druhý album, vznikla aj lepšia atmosféra.

Čo má album Ein Stein Blues spoločné s pivovarom Stein?
M: Piváreň Stein bola pre našu generáciu kultovým miestom. Bola to asi piata cenová skupina, kde sa schádzala spodina spoločnosti a študenti, čo bolo v niektorých prípadoch z hľadiska oficiálneho prístupu často identické. Chodili sme tam pravidelne na pivo, takže to bol aj istý symbol. Pri nahrávaní druhého albumu sme si povedali, že keďže sa už môže všetko, tak si zoženieme sponzora. Oslovili sme Stein s tým, že „máme jednu, a ak chcete, tak aj dve pesničky o Steine. Sponzorovali by ste taký album?“. Povedali že áno a my sme sa potešili. Keď však malo dojsť k vyplateniu peňazí, stala sa palácová revolúcia, vymenilo sa vedenie a nedostali sme nič.
D: Jeden z tých námestníkov bol ale natoľko seriózny, že na krst doniesol sud piva. Asi za vlastné... sponzoring sa nekonal.

Akých hostí ste mali na Ein Stein Blues?
M: Stano Dobrovič, vynikajúci basák, hrával tiež v Private Music. Fedor (Frešo, pozn. red.) s nami vtedy nehrával, pretože nemal čas. Kto bol ešte hosť?
K: Len Stano Dobrovič.
M: Viac hostí sme mali na prvom albume. Tam bol Jaro Filip, Marián Kochanský, Fedor Frešo, Milan Tedla, Martin Chrobák...

Na booklete k druhému albumu je uvedený Jakub Janoušek...
M: (smiech) ...neodolateľne ráčkoval, tak sme ho angažovali na jeden krátky recitatív...

Na tomto mieste, lepšie povedané, v tomto čase sa JFQ odobralo odohrať svoj koncert. Po asi osemdesiatich minútach sa ku mne vrátili a v rozhovore sme pokračovali. Snažil som sa byť aktuálny, takže...
...ako sa vám dnes hralo?

D: Ťažko, ale s chuťou.
M: I keď sme tu už raz hrali, je to pre nás nové prostredie. Vždy sme boli zvyknutí hrať v kluboch a boli sme presvedčení, že ľudia prišli počúvať hlavne pesničky a texty. Vďaka takýmto koncertom túto ilúziu strácame. (počas celého vystúpenia bola v kaviarni vrava hlasnejšia, ako by sa hodilo, pozn. red.). Nemôžme hrať pomalé, vážne piesne, je to boj podľa Darwinovskej teórie: Silnejší zvíťazí. Občas vyhráme my, občas poslucháči, resp. jedáci.
K: Dnes sa mi hralo ťažšie, ale ja vítam každé vystúpenie v rámci tejto formácie, pretože tu si zahrám viac ako na komorných koncertoch. Ale dnes som nebol spokojný so svojim výkonom. Minule to bolo lepšie.

V poslednej dobe ste mali viacero koncertov, nielen v tomto podniku. Ako sa zmenilo publikum od čias Rolanda?
M: Ťažko povedať. V tomto smere nie sme veľmi objektívni, pretože hrávame pre ľudí, ktorých to zaujíma. Možno, že dnes sú ľudia náročnejší, že ich neoklameme troma akordmi a amatérskym prístupom. A to je pre nás pozitívny bič.

Máte ešte vo svojom veku nejaké vzory?
D: Vzory sme mali, ale už sa nepamätám... Určite boli, hudobníci, alebo pesničkári, vzory textové aj hudobné. Ja osobne skôr tie textové. Dodnes si veľmi rád vypočujem Simona, alebo niekoho z tých nových, napríklad Beck...
K: Keď to zoberiem ako hráč na dychové nástroje, tak zo začiatku to boli dixielandoví hráči. Prešiel som cez jazzy, potom som ostal na tej úrovni ako som bol, prechod k rockovej hudbe nastal až cez Jethro Tull. Toho Andersona v niektorých pesničkách aj cítiť. Na staré kolená počúvam veľa žánrov hudby... čím ďalej tým viac vážnu.

Sledujete súčasnú mladú folkovú generáciu?
M: K nahrávkam sa dostávam skôr sporadicky, ale tie veci, ktoré som počul ma mnohokrát zaujali. Je pravda, že vaša generácia je muzikantsky na vyššej úrovni ako sme boli my, keď sme začínali. Vy máte nejaký vzor, ku ktorému sa snažíte priblížiť, no my sme vyrastali na omnoho zelenšej lúke, takže sme boli viac „samorastlí“ - lenže to je asi nutný vývoj. Snažím sa dosť sledovať rôzne prúdy a rovnako ako mestský folk ma zaujíma folk gospelový. Vaša generácia je úplne iná, a myšlienku, s ktorou prišiel Radiar (člen združenia pesničkárov Efko, pozn. red.) že by sme niekedy mohli urobiť spoločný koncert Slnovratu a Efka, považujem za veľmi zaujímavý nápad. Mohli by sa stretnúť dve generácie a ukázať nejakú kontinuitu. Druhá vec je, že či budeme my, ako Slnovrat, schopní dať sa dokopy. Ale zmysel to má.

Prečo je súčasná mladá generácia pesničkárov hudobne na vyššej úrovni?
D: Z dvoch dôvodov: Jedným je to, že všetko akceleruje, takže aj dnešná mládež je vyspelejšia ako bola tá naša. Druhým dôvodom je množstvo nosičov, inšpirácie, ktoré je k dispozícii. Latka sa posúva. Dnes už nie je problém stretnúť niekoho kto hrá na nástroj naozaj dobre, skôr sa mi stalo, že som počul niečo, čo bolo technicky veľmi dobré, ale necítil som v tom dušu, výraz.

Čo pripravuje JFQ do budúcna?
K: Desať koncertov ročne.. (smiech). Nie, to máme teraz. Nahrali sme a máme nahraný štvrtý album už asi tri roky a stále sme ho nevydali, tak toto by sme chceli dotiahnuť. Nevieme ešte ako, ale vydáme ho. A už máme pripravené skladby na ďalšiu päťročnicu, ale je to zatiaľ len v polohe plánov...

Čo by ste odkázali čitateľom a mladým, nádejným folkáčom?
M: Kupujte slovenské výrobky a najmä slovenský folk.
D: Pekne to povedal... (smiech)
M: Teraz vážne. Folk, ako každá iná hudba, je spôsob sebavyjadrenia a ja si myslím, že tak ako sme začínali my, začínate i vy. Chceli sme proste nejakým spôsobom hrať bez ohľadu na to, či budeme vydávať cédečka alebo hrať vo veľkých sálach. Berme túto hudbu ako spôsob sebavyjadrenia bez väčších ambícií. Ak nejaké úspechy prídu, bude to taká čerešnička na torte.
D: Tak ako my sme voľakedy piesňami reagovali na určité vákuum, tak teraz je to naopak. Všade je príliš veľa hluku a možno to chce nejakého neohrozeného pesničkára, ktorý dokáže zmierniť hladinu hluku a upokojiť ľudí okolo seba.

Rozhovor sme začali pri názve kapely a aj ho podobne skončíme. Nechystá sa JFQ na „druhú fázu“?
M: My už iní nebudeme (smiech)... Do určitej fázy je to vývoj, potom nastáva udržovanie kvality a imidžu. My ostaneme pri nej. Určitý posun sa skrýva v názve nášho nevydaného albumu ktorý sa volá Druhý pes, tretia fáza. Dvoch psov už máme, a tretia fáza? Aj tá bude, ale neviem aká...(družný smiech).

zhováral sa 5jar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu



O autorovi

Obrázok používateľa petiar

Moja webstránka
http://petiar.sk

Skutočné meno
Peter Lachký

Môj profil

Moje články a komentáre môžu byť plné sarkazmu a irónie. Ale ak pekne poprosíte, podám vám vreckovku.

Najčítanejšie články za posledný mesiac

Najnovšie komentáre