Nachádzate sa tuRozhovor so skupinou Jednofázové kvasenie (JFQ) - 1. časť

Rozhovor so skupinou Jednofázové kvasenie (JFQ) - 1. časť


petiar 27 december 2001

Toto interview je prvou z dvoch častí rozsiahleho "pokecu" s legendou slovenského folku - skupinou Jednofázové kvasenie, ktorú tvoria hudobníci Miloš Janoušek, Dušan Valúch a Karol Svozil. Rozprávali sme sa spolu po ich koncerte v klube Hlava XXII dňa 22. novembra 2001.Prečo „Jednofázové kvasenie“?
D: Názov Jednofázové kvasenie má na svedomí tu prítomný Kajo Svozil. Keď sme sa asi pred 20. rokmi zoznámili, pracoval práve na jednej výskumnej úlohe, ktorá sa volala Jednofázové kvasenie...
K: Bol to nový spôsob výroby piva. Dušan prišiel ku mne do pivovaru, práve keď sme spúšťali prvé tanky z tohto kvasenia. Bol tým veľmi uveličený.
D: O dva dni sme mali hrať na nejakej prehliadke a chceli po nás názov kapely. Povedal som „Jednofázové kvasenie...“.
K: Dodnes mám doma na stene zavesený diplom z tohto vystúpenia. „Skupine Jednofázové kvasenie za nápadité texty.“
D: Myslím, že nám ho venovalo nejaké obvodné SZM v Rači. Ale na názov by asi nestačila len jedna návšteva pivovaru, i keď Kajo je dosť sugestívny človek. Ja som tiež chemik, hoci slabý, ale pamätal som si, že jedna fáza znamená jedno skupenstvo. A zdalo sa mi, že by to mohol byť pekný symbol toho, ako sa hudobníci stretnú v jednom skupenstve.
M: Po čase sme zistili, že pre nás je úspech, keď sa stretneme v jednom akorde.(smiech)

Bolo združenie Slnovrat tiež podobnou fázou?
D: Keď Slnovrat vznikol, tak to bola jedna homogénna fáza. Postupom času dochádzalo k istému rozptylu a my sme vznikli ako pridružená výroba.
M: Ale aby to nebolo až také jednoduché, tak Dušan a ja sme hrávali ako jedna fáza ešte pred vznikom Slnovratu. Ale to sme sa tak ešte nevolali a Dušan ešte nepoznal Kaja. Potom sme sa rozptýlili, urobili sme taký „Brownov pohyb“ medzi ostatných členov a oni dvaja sa vyfrakcionovali ako Jednofázové kvasenie. Po ďalších troch rokoch ma kooptovali. Je to zložité.
K: K tej kooptácii: dali sme mu liter slivovice a on k nám vstúpil.

Ešte sa vrátim názvu. Vďaka nemu ste boli považovaní nielen za folkovú skupinu, ale napríklad i za kapelu punkovú. Určite je s tým spojená nejedna humorná historka.
D: Raz sme hrali v Trenčíne na prehliadke heavymetalových kapiel, kde sme sa ocitli úplným omylom, naozaj asi len kvôli tomu názvu, ktorý zrejme pôsobil veľmi industriálne. Keď sme videli a počuli, čo sa tam hrá, mali sme z toho obavy. Ale Kajo mal chvalabohu so sebou syna, ktorý bol vystrihaný dohola, taký malý skinhead, a ten nám robil maskota.
K: My sme tam vyšli s našim subtílnym folkom a Dušan na úvod povedal: „Pretože toto je heavymetalová prehliadka, poviem básničku o kominárovi, alias o zlej voľbe povolania: Komíny on nevymetal, len počúval heavy-metal.“. Týmto sme si publikum získali absolútne a aj tie najlyrickejšie piesne boli odmeňované frenetickým aplauzom.

Prečo ste sa vlastne dali dokopy ako samostatná skupina?
K: Raz som poriadal opiáš na jednej chate a pozýval som si tam kamarátov a spriaznené duše. Dopočul som sa o Slnovrate, bol som na ich koncerte. Zapáčil sa mi Janoušek a Valúch a preto som ich na tú chatu zavolal. Bolo veselo, ja som hral na píšťalke, rôzne sme sa zabávali a hrali a napadlo mi, že by som sa mohol spýtať Dušana, či by ma nevzal do kapely, že by som s ním chcel hrať. Ale on ma predbehol. Proste to tam už niekde viselo vo vzduchu.

Nepozerali sa na vás kolegovia zo Slnovratu krivým okom?
M: Nie, pretože Slnovrat bol vždy veľmi dynamické združenie. Bolo to síce združenie siedmich sólistov, tí ale medzi sebou veľmi úzko spolupracovali. V rámci Slnovratu vzniklo tých zoskupení viac. Nakoniec to dopadlo tak, že aj po zániku Slnovratu sme ostali spolu, pretože sme zistili že máme veľa spoločného, že sme si súdení a fungujeme dodnes, čo je už viac ako 20 rokov.

Pôvodne som chcel tento rozhovor symbolicky robiť u Rolanda a okrem iného som sa chcel spýtať, čo sa za tých 20 rokov zmenilo.
M: Z divadielka Roland sa stala kotolňa akejsi banky a vo folku? To je ťažká otázka. Napríklad to, že prišli noví folkeri. Niektorí z tých starých prestali hrať, pár nás ostalo, prišli noví hudobníci, napríklad Efko, takí symbolickí nasledovníci, existuje veľa ľudí mimo Bratislavy. Stále poznávame nové a nové skupiny, naposledy nás veľmi zaujala Hrdza.
D: Metalurgická poznámka - prešovská Hrdza je adekvátna odpoveď na pražský Nerez.
M: O dnešnom folku by asi vedeli povedať viac tí mladší, pretože my už akosi žijeme v škrupine našej minulosti. Mám pocit, že táto nová generácia je určite hudobne aj technicky na vyššej úrovni. Keď si dnes pustím nahrávky z Rolanda, tak mám hlbokú úctu k tým divákom, pretože to, čo sme tam predvádzali, si vyžadovalo veľkú dávku tolerancie. Nech sa moji kolegovia nenahnevajú, ale ja som vždy tvrdil, že Slnovrat neboli hudobníci, ale sociologický úkaz.
D: To tvrdil Julo Kinček a dosť nás to urážalo.
M: Áno. Ale keď som to začal tvrdiť ja, už nás to neurážalo (smiech)

Ako často ste v tej dobe u Rolanda hrávali?
M: Každý týždeň. Všetko sa začalo to 1. marca 1979, to sme hrali pre 15 ľudí. Na druhý koncert prišlo ľudí 40 a tretí už bol vypredaný. A takto vypredané to bolo celých desať rokov existencie Slnovratu. Niekedy sme museli za večer urobiť aj dva koncerty. Roland mal kapacitu cca 70 ľudí, ale na našich koncertoch sa to tam natrieskalo, takže ľudia sedeli naozaj všade. Aj na pódiu.

Čím si Slnovrat dokázal takto udržať divákov?
M: Bolo to živé, veľmi živé a tvorivé. A každý koncert bol samozrejme iný. Vznikali stále nové a nové pesničky. Okrem toho sme si pozývali zaujímavých hostí. Hral tam Jaro Filip, Marián Varga, Fero Griglák, Dáša Voňková, Vlado Merta... Bol to taký bonus.
D: Vtedy ale neexistovala žiadna oficiálna propagácia, takže aj prekvapenie.

Existovala vôbec možnosť oficiálnej propagácie?
D: Nie, ťažko. Ten žáner bol v podstate trpený. Boli sme radi, že nás odtiaľ nevyhodili.
M: To nebolo ako dnes, že ste si mohli otvoriť noviny a len si vybrať. Toto sa v novinách neuvádzalo, fungovala ústna propaganda a tí stredo- a vysokoškoláci prišli. Jediný plagátik bol pod bránou Rolanda.
D: Nielenže nefungovali nejaké iné propagačné kanály, ale ani e-mail (!) sme vtedy nemali (naozaj hrozivé podmienky na tú dobu, pozn. red.)! Ani internet!
M: Taká sme boli bitá generácia. Aj tí, čo mali, nepožičali! (smiech).

Nevznikali otvorené konflikty so strážcami vtedajšieho systému?
D: Raz sa vyhrotili. Stalo sa tak po nejakom koncerte na ktorom boli istí ľudia z Prahy, sledovaní ostrejšie ako my. ŠTB potom išlo po všetkých účastníkoch koncertu a tak sme s Milošom absolvovali niekoľko zaujímavých rozhovorov. Bola to kombinácia jemného a menej jemného nátlaku.
M: Neviem ako teba, Dušan, ale mňa obvinili z toho, že som to organizoval. To by mi vlastne až tak nevadilo, ale ako nás tam brali, tak sa tam zjavil Marián Varga. No a chceli obviniť aj jeho, že zorganizoval dvojdňovú akciu, na ktorú prišli aj ľudia z Čiech. Mysleli si, že sa z toho dekompenzuje, ale stal sa pravý opak. Marián sa nadchol, odišiel odtiaľ veľmi hrdý a chválil sa, že všetci si o ňom myslia, že dokázal zorganizovať takúto celoštátnu akciu.

Jedna oplieskaná otázka: Čo vás priviedlo k vašim hudobným nástrojom?
M: Asi nejaký truc. Pôvodne som začal chodiť na klavír, donútili ma k tomu rodičia a skončilo to tak, že jedného dňa (asi po pol roku) k nám prišla učiteľka domov a povedala rodičom, aby si to rozmysleli. Tým táto kapitola pre mňa skončila. Ale hudba ma predsa len bavila a tak som si našiel iný nástroj a pomaly som začal trénovať. Nasledovali tri-štyri hodiny hrania denne a „sťahovanie“ piesní zo starých cievkových magnetofónov. Internet sme vtedy ešte nemali a tak sme si nemohli sťahovať tabulatúry - všetko sme sa učili len z magnetofónoých pások a platní.
D: Do istej miery podobne. Tiež som chodil na klavír, ale ja som bol v tomto smere mäkší ako Miloš, nestiahli ma z obehu po pár mesiacoch, trpel som to 7 rokov. Popri tom som sa dostal ku gitare, ktorá sa mi zdala byť omnoho flexibilnejšia, ale nikdy som sa nedostal k vybrnkávaniu - ostal som pri beglajte a preto sa mi veľmi páčilo, že som sa zoznámil práve s Milošom, pretože on vybrnkával a pripadalo mi to ako ideálna kombinácia.
K: Ja som sa tesne pred pubertou dostal k jazzu. V dobe, keď všetci počúvali Elvisa Presleyho ja som si obľúbil tradičné jazzové kapely. S Bromovou kapelou vtedy prišiel Edmund Hall, Armstrongov klarinetista. Mal som dvanásť rokov - pamätám si to presne, pretože moji rodičia vtedy kúpili gramofón - no a ja som si hneď zaobstaral nahrávku Sweet Georgia Brown a St. Louis Blues v podaní tohto zoskupenia a obľúbil som si klarinet. Dva roky som rodičom pílil uši a v štrnástich som ho dostal. Na gympli sme potom založili dixielandovú kapelu, takže tu niekde sú tie moje začiatky.
D: Veľmi radi predstavujeme Kaja ako zakladateľa jazzu na Strednom Považí.
K: Ešte som chcel povedať to, že každý sme prešli, alebo zažili blues a každý v trochu inej podobe. Ja som ho absorboval s tradično-jazzovými kapelami, Miloš ako folk-blues a Dušan prešiel cez Šlitra a Suchého a podobné formy. Každý ho hráme iným štýlom a možno práve to je na našich blues zaujímavé. Pár z nich považujem za naše najvydarenejšie skladby.

zhováral sa 5jar
(druhá časť rozhovoru bude uverejnená zajtra)

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu



O autorovi

Obrázok používateľa petiar

Moja webstránka
http://petiar.sk

Skutočné meno
Peter Lachký

Môj profil

Moje články a komentáre môžu byť plné sarkazmu a irónie. Ale ak pekne poprosíte, podám vám vreckovku.

Najčítanejšie články za posledný mesiac

Najnovšie komentáre