Nachádzate sa tuRozhovor s Robom Hulejom.

Rozhovor s Robom Hulejom.


petiar 06 jún 2001

Jedného pekného dňa som znovu raz dostal tú správnu túlavú náladu, zdvihol som telefón a zavolal som do Nižnej na Orave, či stále platí pozvanie. Zo slúchadla som dostal pozitívnu odpoveď, nasadol som teda na autobus, a o pár hodín som už sedel s Robom Hulejom v miestnom lokále.

Kedy a ako si sa dostal k hudbe?
Sám pochádzam z poriadne muzikantskej rodiny, už keď som bol malý chalanisko, tak ma taťo brával na skúšky, na dychovku, on bol heligonista, takže u nás každý niečo ovládal, harmoniku a tak, takže v tej rodine je to už nejako zakódované. Všetko je to na báze toho vrodeného hudobného cítenia, nie toho naučeného.

Kedy si teda prvýkrát chytil do rúk gitaru, a napísal prvú pieseň?
No, tak to už je zložitejšie, v podstate som začínal niekedy v šestnástich, vtedy som do gitary trieskal krylovky a skladať som začal iba preto, že sa mi nechcelo učiť texty niekoho iného, takže sa dá povedať že z lenivosti...

Tie svoje si pamätáš lepšie?
No pravda... to si stále omieľaš dookola, tak to človek predsa len skôr dostane do žíl, no a postupne sa to nejak zdokonaľovalo, menila sa hudba, texty.

Vtedy niekedy si začal hrať v skupine Ozvena?
V Ozvene som začal hrať keď som bol na vojne, to bolo niekedy v 93 alebo 94, teraz neviem presne, predtým som hral v takej amatérskej rockovej kapele u nás na dedine, takže už tam som začal skladať, ale to boli také veci ktoré by som dnes určite nepublikoval ani náhodou. Až potom neskôr som začal s tou Ozvenou, to už bolo serióznejšie, pretože oni boli vtedy predsa len takí, ako by som to povedal, taký mýtus tej folkovej hudby, pretože oni boli fakt dosť populárni a boli dobrí. Tak oni ma tak trošku vtiahli do toho folku a na základe toho som potom začal špekulovať o tom folku, zdokonaľovať sa v tvorbe, už to vyzeralo trošku ináč.

Z Ozveny rovno do Úsvitu?
No, samozrejme. Prišiel som domov (z vojny, pozn. red.), doma bola nuda, žiadna kapela nebola, tak som si pozbieral všelijakých kámošov, my sme chodievali s tými členmi skupiny Úsvit po táboroch, baby boli praktikantky, my sme boli vedúci, s Marekom Cifrom, tak som to teda dal dohromady, keďže sme si ako kamaráti rozumeli a Úsvit ako taký vznikol ani nie tak kvôli tomu že by niekto mal potrebu hudobne sa vyžívať, ale skôr kvôli tomu, že sme chceli byť spolu.

Ako kapela ste teda nemali žiadne plány?
Plány boli viacmenej také, že sme chceli hlavne hrať, chodiť po festivaloch, a boli sme dobrá parta, takže sme sa na tých festivaloch ešte vždy dobre vyblbli, bolo nám spolu fajn.

Úsvit sa už za pomerne krátky čas svojej existencie stal dosť známou kapelou. Čím to bolo?
Tak asi autorovými kvalitami (poriadny smiech)... ja neviem, myslím si, že ono to je vždy akosi cítiť prečo a ako človek robí tú hudbu a čo ho k tomu vedie a je to na tej muzike aj cítiť... je to dosť ťažká otázka, na ktorú sa asi nedá jednoznačne odpovedať.

Bol si vtedy ako muzikant spokojný?
No, na tú dobu sme dosť hrávali, tak dva roku dozadu, keď bol Úsvit na takom svojom vrchole, nechcem hovoriť že teraz klesá, to neviem posúdiť, ale v podstate sme dosiahli to, čo podľa nás dosiahnuť človek môže na tom poli slovenskej folkovej hudby a už nevidím žiadnu možnosť dosiahnuť to ešte ďalej. Momentálne má Úsvit aj nejaké problémy v zostave, stále sa to tam mení, aj keď tento rok Úsvit bude fungovať tak ako kedysi, v tej pôvodnej, takže teraz sú tam tí ľudia, ktorí boli aj na začiatku, trošku sa to premlelo... teraz som zabudol čo si sa pýtal (smiech)... aha, určitú dobu ma to uspokojovalo, bol som spokojný, ale nakoniec sa v tej mojej kuchyni urodilo viac piesní ako mohol Úsvit skonzumovať tak som to potom skúsil ako sólista, potom som si už varil aj vo svojej kuchynke, trošku som si to oddelil, toto je moja a toto vaša strava.

Bol si jediný autor Úsvitu?
Áno. Aj keď teraz vytiahneme jednu pesničku ktorú robil Marek Cifra, líder kapely, menežér, alebo ako to mám povedať...

Možno by nebolo na škodu veci predstaviť nástrojové obsadenie kapely. Aký bol sound Úsvitu?
Úsvit bol založený viac na speve, vokály, takže tam boli štyria speváci, dve gitary. V takejto zostave to fungovalo dosť dlho, až nás to omrzelo, tak sme tam potom ešte primiešali basu a bongá, čiže pribudli ďalší dvaja členovia, tí hrajú s nami doteraz.

Existuje niečo konkrétne, čo považuješ za úspech tvojej kapely?
Stalo sa to, že som miestami mal možnosť počuť ľudí, ktorí si zahrali tie veci, že sa im ti proste páčilo, a ja som to počul od úplne cudzích ľudí, to je pre mňa najväčší úspech.

Hrali ste na Country Lodenici pred Jarkom Nohavicom. Aký to bol zážitok?
Bolo to celkom v pohode a Jarek na to do smrti nezabudne.

V akom zmysle? (smiech...)
(smiech) ...bude si stále hovoriť, že predsa len sú na Slovensku folkáči, ktorí mu to natreli...

Máš pocit, že slovenská folková scéna silnie, alebo je v nejakom konštantnom štádiu vývoja?
Zväčšuje, ale myslím si, že je to veľmi pomalé. Na to, aby sa vôbec rozšírilo to publikum, aby sa to viac rozprúdilo, bude treba ešte dosť času. A získať si ľudí na svoju stranu, aby zistili a objavili tie kvality, krásu tej hudby...

Spomínal si, že si sa od skupiny oddelil kvôli tvorivému pretlaku. Ale boli plné šuflíky jediný dôvod?
Na začiatku to bol jediný dôvod, bolo mi proste ľúto tých skladieb, pretože mnohé sa mi páčili, tak som mal to nutkanie niekde ich reprezentovať, a neskôr som objavil aj iné krásy toho sólového prejavu a bol to vlastne ten duch, tá atmosféra toho vystúpenia sólistu, kedy ten človek vlastne nesie na pleciach ťarchu celého prejavu, že tam je treba vliecť aj tie aranžmány pomedzi piesne, aby to tých ľudí upútalo, aby sa im to páčilo, proste človek je sám kapitán aj kormidelník a má z toho dobrý pocit, že sa môže oprieť sám o seba a veľa vecí som sa ako sólista naučil.

Uspel si aj ako pesničkár...
To je v tom, ako som už povedal, že hudba pre mňa neznamená naháňanie sa za nejakými oceneniami, ako skôr to vyžitie sa, vyblbnutie sa v nej...

Čo ťa inšpiruje?
Asi ako každý, všetkým čo je okolo, ono to vždy prichádza samo a človeku sa niečo zapáči, osloví ho to, pochytí...

Tématika tvojich piesní ide od sociálnych tém až po obrazy krajiny. Keď som sem cestoval, tak som videl, že tu na Orave je tá príroda naozaj veľmi pekná, zaujímavá. Je aj inšpirujúca?
Neviem prečo, ale mám taký zvláštny pocit, že na Orave je to dosť jednoduché, pretože je to veľmi rázovitý a špecifický kraj, kde sa narodili aj všelijaké osobnosti a ukázali, že niečo tu je, niečo začarované, asi to má niečo v sebe, ale myslím si že je to tak všeobecne, že je to nakoniec aj tak len vec nápadu, čo toho človeka pochytí, nakopne...

Vieš si predstaviť že by si býval niekde inde ako na Orave?
Momentálne určite nie. Teraz som sa na tú Oravu poriadne namotal a neviem si to predstaviť už len z toho dôvodu, že všetkých ľudí, ktorých mám rád, mám viacmenej tu.

Inšpirujú ťa iní muzikanti, básnici, textári... ?
Zistil som, že podvedome asi áno, ale že by som mal nejako konkrétne nejaký idol podľa ktorého by som chcel tvoriť, tak niečo také sa mi nestalo, to vyplýva už z toho čo som hovoril na začiatku, že som bol dosť lenivý na to, aby som sa učil cudzie texty, takže to platí aj v tom smere, že som strašne lenivý aby som sa snažil nejako sa inšpirovať niečím, čo už niekto vymyslel, skôr sa snažím byť originálny a svojský. Ale úplne sa tomu už dnes vyhnúť nedá. Vždy ťa niekto zaškatuľkuje, povie ti že sa to podobá na toho a na toho...

V tvojej CD a MC –téke je hudba naozaj všakovaká. Čo si najradšej púšťaš?
Ono je to také všelijaké, myslím si, že pre mňa sú dosť zaujímavé také džezové veci, ako Sting, alebo hudba ktorá je dosť špecifická, že si ju vie človek ľahko priradiť k autorovi, alebo predstaviť si kto asi tú pieseň robil...

Čo je podľa teba maximum morálneho úpadku?
To sú otázky nad ktorými ja sa nedokážem moc zamýšľať, pretože ja som jednoznačne ľudomil a akosi v každom človeku dokážem nájsť niečo dobré, a nikdy som nedokázal povedať, že toto a toto je od toho človeka také svinstvo, že sa to proste nedá odpustiť... neviem si predstaviť nejaký morálny úpadok, alebo niečo tak zlé, že by som dokázal povedať, že to je niečo neodpustiteľné.

Čo pre teba znamená tvorba?
Je to výpoveď. Často sa mi stáva, že moji kámoši mi nadhazujú také veci, že „toto si prežil s kým?“ alebo „toto máš odkiaľ?“ to už sa zas týka tej tvorby, tej inšpirácie, ale ja musím povedať, že ono to častokrát nemá nejako súvis s ničím čo som prežil, ale nakoniec, keď tú pieseň hrám tak zistím, že mi niečo hovorí a teraz je v niečom aktuálna a myslím si, že každá tá vec prejavuje niečo zo mňa, z môjho vnútra, ale je ťažké nájsť tam tú podstatu...

Poďme k tvojmu CD, ktoré oficiálne na svete síce ešte nie je, ale mne si ho už dnes púšťal... Prečo práve ako sólista?
Ja to mám v tomto smere dosť ťažké. Ja Úsvit vôbec neodstrkávam, myslím si, že je to takisto moja srdcovka ako aj to, čo robím sám, ale čo sa týkalo toho sólového projektu mal som proste chuť trošku sa vyblázniť a použiť tam nejaké aranžmány a nejako sa tak s tým pohrať a viacmenej to tiež ovplyvnilo to, že kamarát ktorý mi ponúkol túto možnosť sa nepozeral na Úsvit, ale chcel moje sólové CD. Keď sa to tak zoberie, tak autorsky je Úsvit tiež moje dielko, takže je ťažko hovoriť kedy je to Úsvit a kedy som to ja, pretože je to vždy niečo, čo sa navarí v tej mojej kuchyni, akurát že v tom Úsvite sa s tým už hráme všetci a každý svojou troškou prispeje k výsledku.

Na tom CD je kopec iných muzikantov, iných nástrojov. Hľadal si tých muzikantov ty, alebo oni si našli teba?
Myslím, že som ich trošku hľadal ja, no, určite som ich hľadaj ja. Profesionálny hudobník je tam asi iba jeden, ostatní sú to všetko mladí chalani, o dosť mladší odo mňa, zapáčili sa mi tým svojim elánom a chuťou hrať a pretože som bol presvedčený že sa mi s nimi bude dobre robiť, tak som si ich zavolal. A tak aj nakoniec bolo. Robilo sa mi s nimi úplne perfektne a aj tá atmosféra pri nahrávaní bola dobrá.

V spojení s tvojim menom sa občas mihne i meno Peter Janků...
Ha ha... tak to teda neviem prečo... ale od istého času ho volám „Tréner“, takže asi kvôli tomu to bude, zrejme je to nejaký môj duchovný vodca, neviem... (smiech)

Kde ťa budeme môcť v lete vidieť?
Všade. Toto leto budem roznesený po Slovensku ako cholera a myslím si, že nech niekto príde na ktorýkoľvek festival, väčší, či menší, všade sa určite stretne s mojim menom a všade bude počuť že som tam a na pravom (alebo ľavom) pleci budem mať brašňu a tam budem mať uložené svoje cédéčka, takže budem stále k dispozícii.

Ešte povedz, ako sa to CD volá.
Pozri sa do neba. ...to bol názov.

Čo bude ďalej?
Hmmm... plány mám... chcel by som si založiť rodinu... (smiech na oboch stranách)...

...najprv si nájdi robotu.
...no, práca, samozrejme, za celý ten čas som ešte nenašiel prácu ktorá by mi vyhovovala, teraz máš určite chuť sa spýtať aká by to mala byť... ja som vyučený v nábytkárskom priemysle a tam je to dosť riskantné. Zakaždým, keď som prehobľoval dosku som sa pozrel na ruky, že či je to ešte v poriadku, alebo už dačo chýba, chvalabohu, zatiaľ nič, ale chcel by som si nájsť prácu, ktorá by ma napĺňala, niečo s deckami, niečo rozumné. Aj v tej práci by som chcel robiť niečo kreatívne a tú hudbu brať ako taký koníček, aby som nebol na to moc upätý, pretože to už mám hádam za sebou...

V každom prípade, Robo Hulej tu vždy bude...
No, samozrejme, Hulej sa nestratí.

Petiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu



O autorovi

Obrázok používateľa petiar

Moja webstránka
http://petiar.sk

Skutočné meno
Peter Lachký

Môj profil

Moje články a komentáre môžu byť plné sarkazmu a irónie. Ale ak pekne poprosíte, podám vám vreckovku.

Najčítanejšie články za posledný mesiac

Najnovšie komentáre