Nachádzate sa tuRozhovor s Jankom Kulichom.

Rozhovor s Jankom Kulichom.


petiar 02 november 2001

O detstve, prvej gitare, folkáčoch a hrochovi som sa porozprával s Jankom Kulichom. Dostalo sa mi príjemného pohostenia, pustili sme si Čechomor a kecali...

Tvrdíš o sebe, že si večné dieťa. Aké teda je to tvoje detstvo?
Je to už 21-ročné detstvo, ktoré stále pokračuje a stále nie je v plnom puku. Je to príjemné pozorovať všetkých tých 16-ročných dospelákov na uliciach. Mne to moje detstvo pomáha v hraní i v práci, nechcel by som mať starosti dospelého.

Kedy sa objavila gitara?
V 16-tich rokoch. Bola krásna, ošúchaná, s vytetovaným koňom, a nápisom Country music... Už vtedy som vedel, že ju nepustím dokiaľ nebudem vedieť aspoň tri akordy. Aj to tak dopadlo. Hrával som si Michala Tučného a podobnú muziku v dobe, keď moje okolie počúvalo Scootera.

Veľa pesničkárov o sebe tvrdí, že začali skladať preto, lebo sa im nechcelo učiť piesne iných. Ako je to u teba?
Ja som prvú pieseň zložil preto, lebo som do nej chcel dať všetku zlobu sveta, takže si vieš predstaviť, ako ten text asi vyzeral. Bolo to preto, lebo tá pubertálna duša sa chcela niekam zapojiť a tak hodila na papier zopár veršov. O tom ale radšej nebudem ďalej rozprávať.

V prvých piesňach si teda dával na papier „všetko zlo sveta“. Dnes je v nich drvivá väčšina dobrého. Kde nastal ten zlom?
Prešiel som štádiom, kedy si človek farbí vlasy na žlto a zeleno. Dnešné problémy mi už teraz pripadajú malicherné a považujem za zbytočné sa pri nich zastavovať. Nebudem robiť niečo, čo ma uvádza do depresívnych stavov. Radšej si dám za pohár sirupovej vody a bude mi fajn.

Vyštudoval si strednú poľnohospodársku školu. Dnes si živíš ako kultúrny pracovník. Ako sa z poľnohospodára stane organizátor?
To máš tak, že ono je to vlastne na jednej úrovni. Zvlášť keď to robím v baníckom meste, volám to povrchová ťažba kultúry... Ani neviem ako... V škole som bol dosť nedisciplinovaný, zatiaľ čo ostatní sledovali výklad a písali si poznámky, ja som s kolegom skladal básne a texty, moje prvé hity... Potom som sa dostal na civilnú službu do kultúrneho domu v Bojniciach, kde som s tebou založil Folkové Bojnice a zorganizoval aj iné, často folkové akcie. Potom už to chcelo len krôčik. Kontakty, práca a skúsenosti v práci s umelcami a menežérmi pribúdali, civilka sa chýlila ku koncu, a tak som sa presunul do Handlovej.

Pamätáš si ešte svoje prvé vystúpenie?
Vieš sám dobre, že sa na pódiu cítim omnoho istejšia ako v zákulisí a niekedy je problém dostať ma z pódia preč... :-) Bol to Zimný folkový večer. Skúsenosti som mal len z krčmy, kde sme hrávali za hrianky ale ten skok do veľkej sály sa mi páčil, cítil som sa isto, v pohode.

Zúčastnil si sa festivalu Strunobranie. Aký mu prikladáš význam?
No... úprimne povedané... spočiatku to bolo tešivé. Dnes by som skôr povedal, že by a to buď malo robiť poriadne alebo by sa to malo zabaliť. Som za ten festival, ale stálo by za to pohrať sa s tou dramaturgiou a organizáciou, pretože skôr sa tam človek dočká sklamania ako nejakého ocenenia. Bohužiaľ musím povedať, že prestávam evidovať túto akciu ako niečo, čo môže pomôcť.

Aká je tvoja predstava ideálneho festivalu z pohľadu účinkujúceho i organizátora?
To je výborná otázka. Neexistuje taký festival, ani predstava. Pokiaľ sa človek snaží vypovedať, napr. pesničkár, ťažko niekoho roztancuje. Chce podať pocity, nejaké umenia alebo také niečo. Ako účinkujúcemu sa mi tiež nehrá dobre, keď sa niekto predo mnou kýve s pivom v ruke. Ako dramaturg sa na Folkových Bojniciach cítim ako diskdžokej. Vnímam folk ako niečo veľmi rôznorodé, nepozývam si len tie skupiny, ktoré sa páčia mne ale snažím sa aby si tam každý našiel to svoje. No a na to zneužijem toho českého hosťa, ktorý mi tam pritiahne tých divákov. Slovenskí folkáči za to stoja. Stretávam sa s porozumením a spoluprácou organizátorov z Čiech a navzájom sa učíme. Ja viem, že Folkové Bojnice majú chyby, ako každý festival, ale napr. pre tých Čechov bolo zaujímavé vidieť 4-hodinový festival, kde sa nedalo kúpiť pivo. Ale tí ľudia tam sedeli a počúvali. Násťročné publikum pozorne počúvalo Soňu Horňákovú ako i Padlašákov... a to považujem za úžasnú divácku úroveň. A folk to potrebuje, potrebuje získať nového diváka. A vychovávať ho.

Dosť často používaš slovo „folk“. Čo u teba znamená?
Ľudí. Ľudí ako diváka, ktorému sa podáva niečo jednoduché. Pesničkárom je napr. aj Janka Kirschnerová. Ale ona dá tým piesňam iný, popový šat. Folk je hudba pre ľudí, je to ten nápad, to prvé. A človek si to potom môže rozvinúť ďalej, ak chce. Do popu, do jazzu...

Veľa sa pohybuješ v Čechách. Ako vnímaš postavenie slovenských muzikantov za riekou Morava?
Publikum je tam úžasné. Je pre mňa veľmi príjemné, keď ma tam ľudia spoznajú, alebo keď som na plagáte uvedený ako hlavný hosť. Horšie, resp. ťažšie je presvedčiť tých organizátorov, že napr. toto je slovenský pesničkár ktorý je u nás známy a dobrý. Samozrejme, že tam vždy vystupujem aj ako organizátor, a momentálne v spolupráci s organizátormi Jeseníckeho Nugetu projekt, v rámci ktorého by sme chceli viac spopularizovať slovenských muzikantov v Čechách. A možno to nebude len o muzike... V každom prípade je to príjemné hrať v Čechách, ale tam ťa najprv vnímajú ako Slováka a až potom ako pesničkára.

Chystáš CD...
Dlho som uvažoval nad tým, či je na to správny čas, a potom sa dozviem, že existuje kapela XY, ktorá hráva rok a má už natočených šesť albumov :-). Oplatí sa urobiť po sebe stopu a je to výborná možnosť prezentácie. Ťažko niekomu vysvetlíš čo hráš, ako hráš, alebo ťažko sa prirovnávaš k niečomu, či k niekomu... je to Človeče, nezlob se. Preskakovanie, vyhadzovanie. Rozhodol som sa, že tých pár vecí mi stojí za to aby som to hodil na disk a bude to taká úprimná výpoveď ktorá asi neohúri svet, ale ma poteší a poteší aj iných ľudí a konečne sa posuniem niekam ďalej. Mám sľúbenú nemalú sumu na vydanie toho nosiča, ale nič nie je isté. V každom prípade sa ale bude točiť. Chcel by som sa ale poďakovať ľuďom ktorí sú ochotní pomôcť mi, hlavne tebe a Rii Ferčákovej. Možno sa popri vašej práci v štúdiu dostanem k mikrofónu občas aj ja... :-)))

Aké je tvoje najobľúbenejšie zviera, a prečo?
To je krásna otázka! Hroch a preto, lebo je mimožerný. Mimožerný je niečo, čo nedokážeš definovať ináč. Mimoriadny vo všetkých smeroch. Alebo žirafu... Keby som mal byť nejaké zvieratko, chcel by som mať otca hrocha a mamu žirafu... Ale toto nepublikuj, lebo mám po kariére! :-))

Máš po kariére! :-) Aký je podľa teba rozdiel medzi taxonómiou, mathésis a genézou diskurzu?
Neviem, ale určite to bude niečo mimožerné... :-)))

Zhováral sa 5jar.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu



O autorovi

Obrázok používateľa petiar

Moja webstránka
http://petiar.sk

Skutočné meno
Peter Lachký

Môj profil

Moje články a komentáre môžu byť plné sarkazmu a irónie. Ale ak pekne poprosíte, podám vám vreckovku.

Najčítanejšie články za posledný mesiac

Najnovšie komentáre