Nachádzate sa tuRozhovor s Ikou Kraicovou

Rozhovor s Ikou Kraicovou


petiar 30 jún 2008

S Ikou Kraicovou som sa zoznámil vďaka Peťovi Piatkovi a jeho cyklom koncertov, v rámci ktorého sme mali spolu vystúpiť (reportáž nájdete tu). Pýtal som sa ho vtedy, kto je tá Ika Kraicová a on mi poslal link na jej MySpace prezentáciu a dodal len: "cúvni". Cúvol som, pustil si jej piesne a cúvol ešte viac. O pár minút na to som ju už prostredníctvom elektronickej pošty žiadal o rozhovor, pretože takýto výrazný zjav som jednoducho chcel spoznať viac. Jeho prvú časť si teraz môžte prečítať.

Kde sa vzala Ika Kraicová?

V 80-tych rokoch som spievala v Trnavskom bluesovom cechu, možno poznáš skratku TBC. Vyhrali sme pár súťaží, napr. v Starej Turej sa organizoval festival Zaprášenými cestami, postúpili sme na Portu, tuším to bolo v Plzni, bolo to fakt dávno. Chvíľu, som hrala v kapelke Nirvána, ktorú som založila aj s bratom (Jožo Čambor), ale dlho sme neexistovali. Prišli problémy, robili sme nepovolené koncerty, radili nám aké texty máme písať, chceli aby sme zmenili názov kapely... Toto ale nebola hlavná príčina prečo som sa na dlhé roky odmlčala, prinútili ma k tomu osobné dôvody...

V r. 2004 som založila kapelu Romanika, v súčasnosti vystupujem sólovo alebo s kapelou (Roman Kraic-kontrabas, Miloš Železňák-gitara) s projektom Vlčie balady.  

Aby som zodpovedala úplne tvoju otázku "Kde som sa tu vzala?", musím priznať, že z potreby vyspievať posolstvo, ktoré majú v sebe skryté Vlčie balady. Oni ma posúvajú, verím im natoľko, že som sa rozhodla venovať sa výlučne spievaniu a tvorbe. V mladosti som spievala aj preto, že to hladkalo moje ego, samozrejme nielen preto, ale pocit zviditeľnenia sa a pocit, že ma uznávajú, mi bol príjemný. V baladách ide o čosi iné. Tu sa odhaľujem, cítim sa pritom úplne slobodná. Ten pocit je taký úžasný, že mi prestáva prekážať moja prázdna peňaženka. Teda aspoň na chvíľu. 

Čo sú to tie Vlčie balady a aké posolstvo majú v sebe skryté?

Vlčie balady predstavujú svet ženy, ktorá sa nebojí vyjadrovať svoje emócie a nehanbí sa ani za tie, ktoré sú zväčša považované za nevhodné, nepríjemné alebo nežiadúce, ako napríklad smútok, depresia, zloba, zlosť, žiarlivosť, nenávisť. Vyjadrujú polaritu života. Sú zrkadlom našej duše. Nie sú to sentimentálne príbehy ľudských kreatúr. Sú to pravdivé príbehy o nás.

Pravda nás oslobodzuje, a to nás robí citlivými voči svetu, ktorý nás obklopuje a schopných milovať nielen seba samého, ale predovšetkým blížneho. Vlčie balady sa nesústreďujú len na vnútorný život, ale prinášajú so sebou záhadný, tajuplný svet mýtov a pradávnych legiend. Boli z určitej časti inšpirované knihou juhoamerických legiend autorky Clarissy Pinkoly Estés, "Ženy, ktoré behali s vlkmi". Texty píše Eva Luka, autorka dvoch básnických zbierok Divosestra a Diabloň, ocenená mnohými literárnymi cenami (Rubato, prémia Ivana Krasku, cena za najlepší debut v čitateľskej ankete Knižnej revue, prestížna cena Máše Haľamovej). 

Takže ty sa na tomto projekte podieľaš výlučne ako autorka hudby a interpretka?

Odpoveď znie áno. Na doplnenie treba dodať, že Evine texty, to sú hotové piesne, takže to ide ako po masle. Naša spolupráca začala vlastne tak, že som ju oslovila, aby napísala niečo na tému Ženy, ktoré behali s vlkmi. Tú knihu poznala aj ona, po čase mi priniesla prvých päť textov, ktoré som jej neskôr zaspievala v krčme keď sme oslavovali narodeniny. Jej reakcia bola krásna: "Aké dobré texty a aké úžasné pesničky"! Myslím, že tomu začala v tej chvíli veriť. Spolupráca medzi nami prešla do silného priateľstva, čo je vlastne dôsledok posolstva, ktoré vlčie ženy vyjadrujú, sú to svoje city voči ostatným ženám, ktoré nie vždy považujú za sokyne, ale veľmi často najmä za priateľky a spolutvorkyne výnimočného ženského sveta. 

"...spolutvorkyne výnimočného ženského sveta" - to znie trošku feministicky. Čím je ten ženský svet výnimočný?

Dúfam, že sa mi podarí vyjadriť tú výnimočnosť tak, aby sme sa odklonili od feministického súzvuku, ktorý ti tam zaznel.  V dnešnej dobe sa snažíme dosahovať úspech aj za cenu, že preberáme na seba mužské kvality akými sú okrem iného napr. agresivita a dominantnosť. Odkláňame sa tak od vlastností, ktoré sú nám prirodzené čo je láska a empatia. Tá výnimočnosť vlastne spočíva v porozumení, že máme svoj vnútorný svet, ktorý nie je riadený vôľou masy. Spočíva v tom, že odhodíme masky z tvárí, vzdáme sa pretvárky a začneme žiť svoj prirodzený život. 

Po tomto vysvetlení vyznieva moje obvinenie z feminizmu veľmi hlúpo. Ospravedlňujem sa. Vráťme sa teda radšej k Ike - pesničkárke. Boli Vlčie balady tým hlavným alebo jediným impulzom ktorý ťa po dlhej dobe prinútil opäť vystúpiť na pódiá?

Vlčie balady boli hlavným impulzom prečo som sa rozhodla vystupovať, ale nie jediným impulzom. Počas dlhej pauzy som si doma z času na čas zhudobňovala vlastné texty do šuflíka. Pred štyrmi rokmi som sa odvážila priniesť jednu vec na skúšku kapely, v ktorej hral Roman (môj manžel) s bratmi Hittrichovcami. Pamätám si dátum 29. 2. 2004 nielen z dôvodu, že je ľahko zapamätateľný, ale  hlavne preto, lebo sme nacvičili prvú vec, ktorá sa volala Zlomené vlny a podnietili sme tým vznik kapely Romanika. Neskôr sme natočili CD "Svetlo a tiene", ktoré sme ale nikdy nevydali i keď sa našlo vydavateľstvo, ktoré prejavilo záujem. Zistili sme, že ťaháme každý za iný koniec a v pokoji sme sa rozišli. Pesničky nám ostali ako príjemná spomienka na to obdobie, sú na www.slnkorecords.sk mp3 shop. 

Ponorme sa teraz do histórie ešte viacej. Priznám sa, že o skupine Trnavský Bluesový Cech (TBC) som nikdy predtým nepočul - ako vznikla a ako v jej dobe zapadala do tepu vtedajšieho folkového diania na západnom Slovensku?

Joj, dal si mi tažkú otázku, keďže to bolo skutočne veľmi dávno. Vznikla na konci  70-tych rokov, založil ju Roman Fridrich a Peter Omasta, neskôr ho vystriedal Jožo Banovič. Na začiatku 80-tych rokov sme ja a môj brat spievali väčšinou na potlachoch a po krčmách. Namiesto nóbl spoločnosti sme inklinovali k takýmto miestam s ľuďmi zo spoločenskej periférie. V krčme u Tibáka, kde sa schádzala naša partia nás Roman počul hrať a zavolal nás do kapely. Robili sme akustickú hudbu vychádzajúcu z blues a folku, všetci sme prispievali textársky a hudobne, ale väčšinu repertoáru tvorili Romanove veci. Neskôr sme sa od neho trhli. Založili sme Nirvánu, tam hral s nami Pitkin, ale Nirvána nemala dlhé účinkovanie, možno preto sa z našich pesničiek nestali svetové hity. A možno preto lebo sme sa nechceli premenovať na Zvončeky alebo Slniečko ako nám doporučovali ľudia z Osvety a nespievali sme o modrej oblohe.

pokračovanie nabudúce...

Súvisiace články: 

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Kategórie


O autorovi

Obrázok používateľa petiar

Moja webstránka
http://petiar.sk

Skutočné meno
Peter Lachký

Môj profil

Moje články a komentáre môžu byť plné sarkazmu a irónie. Ale ak pekne poprosíte, podám vám vreckovku.

Najčítanejšie články za posledný mesiac

Najnovšie komentáre