Nachádzate sa tuRozhovor s Edom Klenom

Rozhovor s Edom Klenom


Radiar 05 jún 2001

28.apríla sa v divadle A-HA v Bratislave konal koncert Andreja Jobusa a Eda Klenu. Ja som sa na tento koncert veľmi tešil, lebo Eda som videl hrať naživo ešte len raz v živote a aj to boli asi len dve alebo tri pesničky. Jeho tvorbu som však paradoxne objavil počas môjho pobytu za veľkou mlákou v lete roku 2000. Môj kamarát Had mi vtedy iniciatívne nahral zopár slovenských folkových skvelých vecí, aby som tam mal čo počúvať. Na jednej z tých pár kaziet, čo som si tam vtedy so sebou zobral bola jedna kompletná strana venovaná aj Edovej staršej tvorbe, ktorá sa mi veľmi zapáčila a keď som sa pred nedávnom dozvedel o Edovom novom CDčku, ktoré nahral spolu so skupinou východ, vedel som, že ten koncert chcem za každú cenu vidieť. A aj sa oplatilo tam ísť. Dočítať sa o ňom môžete v reportáži, ktorú som mimochodom tiež napísal ja. S Edom som si pred koncertom vymenil niekoľko e-mailov a telefonátov a požiadal som ho, či by mi neposkytol rozhovor. A keďže on súhlasil, tento rozhovor vám teraz prinášam:
Edo, hneď na začiatku ti položím obligátnu otázku: „Ako si vlastne začal?“
Keď som ako štrnásťročný chlapec dostal gitaru do rúk (brat sa učil na gitare), začal som sa učiť od brata a to tým spôsobom, že on mal v zošite nakreslené čiary, čo boli struny a na nich guličky, ktoré znázorňovali prsty.Ja som sa podľa toho aj začal učiť. Len čo som sa naučil zopár prvých akordov, tak neviem ako je to možné, ale hneď som si začal písať vlastné pesničky.Nechcel som, alebo som veľmi nevedel napodobovať tých druhých, tak som si rýchlo urobil nejaké vlastné, aby som sa nemusel s nikým konfrontovať. Potom som šiel na vojnu.Tam som zase veľa hral na gitare, až som skončil vo vojenskej kapele.Keď som sa vrátil z vojny domov, tak som už vlastne našiel partiu uchvátenú portou a kadejakými takými pesničkami. Potom som mal ešte takú malú kratučkú etapu, keď som hrával v jednom prešovskom amatérskom divadle vlastné pesničky. No a potom už som začal robiť folk. To slovo sa zrazu akosi vyskytlo medzi nami a dozvedeli sme sa, že sú to vlastne pesničky vtedy prezentované ako niečo, čo páchlo disidentom alebo akousi revoltou alebo nejakou činnosťou voči systému, voči establišmentu, proti socializmu skrátka proti tomu čo bolo zlé. Ja som rozmýšľal ako to robiť a niekoľkí ľudia tam okolo mňa ma tak nejako nasmerovali k tomu, že sa to nesmie robiť falošne, ale musí to ísť zo srdca, že to síce môže byť miestami kostrbaté, ale hlavne to musí byť úprimné a potom to môže byť aj ocenené. Snažil som sa toho držať a fungovalo to. Spočiatku tie moje piesne boli hodne naivné, také protesongové, proti zbraniam a keď som s tým prišiel na moje prvé martinské Folkfórum v 86-tom roku, tak tam bola divácka súťaž asi v tom štýle, že každý divák mal guličku a mal ju hodiť do jednej z fliaš (každý interprét mal svoju) no a na konci sa stalo, že ten stĺpec guličiek v mojej fľaši vyrástol najviac. Ľuďom sa tam veľmi páčilo. Viem , že vtedy tam boli aj Vondrák a Váně z Moravy z Brna. Oni boli také trio, vtedy dosť vychytené. Konkrétne Váně – to je gitarista z Progresu, s tým som sa rozprával a ten mi povedal, že „dobře to deláš“ proste ma povzbudzoval „ daj sa na to a bude to dobré. Hodne ma tak všelijakí ľudia povzbudzovali, napr. Ivan Hoffman aj so Slnovraťákmi. Tí všetci prišli za mnou a tak prajne a povzbudivo ma podporili. Vlastne mi potom aj dohodili nejaké koncerty. V Bratislave bola na Garde Folková zima. Jej organizátori by sa o mne neboli dozvedeli, ale vďaka týmto bratislavčanom som sa dostal do zoznamu interprétov. Porozprávali im o mne, že je to niečo iné ako Slnovrat a že je to pekné, tak som vlastne potom začal chodiť aj na tieto akcie. Aj u Rolanda som hral s Ivanom Hoffmanom.

Ty si určitý čas hrával sám, čo ja viem. Potom si začal so skupinou Núdzový východ, alebo ako to vlastne bolo?
No áno, ale medzi tým toho bolo ešte plno. V podstate som hneď na začiatku hral síce sám, ale už vtedy som si hľadal spoluhráčov. Hľadal som si cestu, ako urobiť tie pesničky krajšími. Ja som mal kamaráta Riša Pronera, ten bol vynikajúcim klavíristom a s ním sme začali robiť. Lenže on zakrátko emigroval, takže nakoniec z neho nebolo nič. Potom som mal druhého kamaráta Dušana Pappa . Ten hral som mnou chviľu na gitare, ale dlho ho to nebavilo. Tak som potom zase hral sám. Po čase sme zase s Dušanom Pappom a Martinok Sejkom založili takú kapelu, ktorá sa volala Bubu Blues. S nimi sme mali takú ambíciu, že budeme hrať síce moje veci, ale budeme ich tlačiť viac do bluesu. Tak sme mali chvíľu takéto hranie, takúto etapu. Z tých čias možno sú niekde nejaké demonahrávky, ale v podstate sa nezachovalo nič. A až potom, keď som sa zase rozišiel s kamarátom Dušanom Pappom a po čase som sa s ním stretol kdesi na ulici, mi on povedal, že “príď do skúšobne. My máme kapelu. Len tak si hráme, no ale veď dojdi sa na nás pozrieť.“ Ja som tam došiel a vlastne tam som stretol svojich muzikantov, s ktorými som potom dlho dlho spolupracoval. Stretol som tam popri Dušanovi Dana Hurtuka, Vlada Šípoša a Janka Višňovského, čo boli saxofón a bicie a el. gitara. Tí chlapci nemali nič proti mojim pesničkám hoci oni boli vždy rockeri. Tie moje folkové pesničky, tie ktoré sa hodili, nahodili sme im rockový kabát. Skrátka sme ich ušili ináč a bolo to dobré. Ja som sa cítil ako ryba vo vode, lebo ja som nehral na nič. Ja som si iba spieval. To bola pre mňa vynikajúca situácia, lebo mňa gitara vyrušuje. Ja by som strašne rád niektoré veci iba spieval. Hlavne bluesovky. Vtedy sa sústredíš len na spev, vieš presne ktorý tón kam položiť, na ktoré miesto, nemusíš dávať pozor na gitaru, ale len spievaš. Je to paráda keď druhí hrajú presne a ty si len spievaš a dávaš tomu ten emotívny náboj, ktorý tá pesnička potrebuje. To je skrátka nádhera. Takto sme existovali ako Núdzový východ, prihlásili sme sa na Rocklet , kde sme došli až do finále. Boli dva finálové koncerty. Tam nebol žiaden víťaz. Do finále postúpilo asi osem kapiel a my sme boli medzi nimi. Tie koncerty sa nahrali. Nahrával to ešte Čurný, ktorý vtedy robil v Slovenskom Rozhlase a on sám nám to stočil. Potom to púšťal aj v rozhlase. My sme potom hrali aj vo Valašskom Meziřičí s Mňágou a Žďorp. Mali sme s nimi spoločný koncertík. Tam sa hralo všelijako. Na tú dobu bolo publikum v čechách tak široko tolerantné, že to bolo až na neuverenie. Oproti slovákom sa to nedalo porovnať, lebo tu keď metalisti, tak len metalisti. keď iní tak iní , ale tam? Tam fungoval rock popri folku. Nikto sa nepohoršoval. To sa mi tam veľmi páčilo. Zažil som to potom ešte v Lipnici v Čechách.Tam bol tak perfektný koncert. Zo Slovenska tam napr. bolo Bez Ladu a Skladu, ja a Ivan Hoffman a z Čiech tam bola Mňága a žďorp a nejaká reťazová kapela, proste úplne punk uletený a publiku sa to všetko páčilo.

Spomínal si toho Riša, ktorý emigroval. Nemal si vtedy aj ty chuť emigrovať? Alebo skôr nebola príležitosť?
Tak ja som nemal šancu. Mne by nikto žiadne doložky do Juhoslávie nedal, pretože ja už od prvých chvíľ, fakticky po mojom prvom martinskom Folkfóre, teda keď som prišiel na to druhé, kde som bol pozvaný, tak keď som mal ísť hrať, povedali mi „hrať môžeš, ale spievať nie“. Takže už také veci sa mi stávali. Bol som aj na výsluchu v Prešove u eštebákov, lebo som bol tu v Bratislave na koncerte a tam boli Šimečkovci a to boli prenasledovaní ľudia a že vraj odkiaľ ich poznám atď. Ale skrátka ani si nespomínam, že by som niekedy rozmýšľal o emigrácii. Vonku som nemal nikoho a ani som nemal tú guráž. Tu som mal frajerku, neskôr aj ženu a mne sa vlastne páčil ten život. Bol som romantik, bol som naivný, veď keby to boli 50-te roky, tak ma tí eštebáci skántria za chvíľu a je po mne, lenže vtedy už neboli tie roky. Bolo to už mierne, v Rusku bol Gorbačov a my sme si mohli otvárať zobák, lebo policajti nevedeli čo s nami.

Vlastne sa ti páčilo byť mladým rebelom, je to tak?
Určite, to akože niežeby som si v tom nejak voľkal alebo to zneužíval, ale naopak, ja som si sťažoval, že som tak sám. Bol tu síce Ivan Hoffman, ale on bol skôr po tej kresťanskej línii a ja som bol ako robotník. Oni mali zo mňa ťažkú hlavu, lebo som bol robotník idúci proti robotníckej strane. Bolo to vtedy pre nich ťažko pochopiteľné a vysvetliteľné. Ja som nepatril medzi intelektuálov.

Teraz zase trochu k tej hudbe. Ak si spomeniem na tvoje staršie pesničky mám taký dojem, že čerpáš námety zo situácií, keď ťa niekto alebo niečo vyvedie z miery alebo nahnevá. Je to tak?
Na toto neviem celkom presne zareagovať. Ja mám veľmi veľa piesní a oni sú náladovky, ale nie sú to vyložene pesničky o tom, že ma niekto vytočí. Nedá sa to presne takto povedať. Vieš, to je tak. Ja sa snažím do tých textov dávať pokiaľ možno niečo z takej pravdy, na ktorú si v tej chvíli alebo v tej situácii aj pomyslím. Veď aj ty si píšeš texty a vieš, že to zvádza k jednej veci a síce, že toto sa mi rýmuje, toto sem dám. Nemusí to byť pravda a ja sa snažím tomu vyhnúť. Radsej nenapíšem nič, alebo sa radšej vytrápim než by som mal napísať to, čomu neverím. Menej sa venujem básnickým obrazom a dávam viac priestoru realite. Uznávam, že tie piesne nie sú tak básnicky hodnotné, sú to skôr také sociálne mestské piesne. Je tam dosť málo romantiky, ale v poslednej dobe som začal aj trošku viac písať o láske, ale aj tam sa snažím vyhýbať klišé. Ja sa veľmi bojím fráz. Nechcem upadnúť do šedivého priemeru stredného prúdu pop music, ktorá je tak fatálne rovnaká. Snažím sa a chcem byť originálny v tých textoch, ale chcem byť aj pravdivý.

Keď už sa rozprávame o tých textoch. Čo si myslíš, je dobré napísať text na základe toho, že si to len vymyslíš? Text vytvorený iba z fantázie, ktorý sa nezakladá na nijakej pravde, na nijakom prežitom zážitku?
Aj to môže byť dobré, lebo existujú veci ako napr. surealizmus alebo proste niečo fantastické, nereálne a v takom texte sa dá využiť krása slova. Ak dokážeš narábať s tým jazykom pekne, tak sa ti môže podariť hodnotný text. Kľudne to tak môže byť, vtedy však ide o tú mieru nevšednosti. Proste ak sa vyhneš frázam a póze, tak to môže byť dobré. Ja uznávam aj takéto záležitosti.

Rozprával si mi, že si rád zaspievaš bez gitary, ale na tej gitare musím uznať, hráš celkom dobre. Ako často sa venuješ hraniu, alebo lepšie povedané, ako často trénuješ?
Ono je to nalepšie keď je kapela, vtedy sú tie skúšky pravidelné, s tým nástrojom si v dennom kontakte aj aj hlas si cvičíš.Tie hlasivky totiž potrebujú tréning, poznám to, nie že by som sa tváril na nejakého veľkého speváka, ale tie pesničky si často vystavám tak, že sú aj v nízkej aj vo vysokej polohe no a také veci si treba raz za čas prespievať, inak by mohlo na koncerte dôjsť k trapasu.
A ako často? Keď je kapela, tak skúšky sú minimálne raz týždenne no a keď kapela nie je, je to horšie, pretože nechodím do skúšobne a moje súkromné podmienky nie sú také, aby som si mohol dovoliť vyvreskovať po byte, čo je niekedy potrebné. A tiež nehovoriac o hraní nahlas na gitare, skúšaní si rôznych rifov. Zatiaľ je to u mňa obmedzené a zostane to tak pravdepodobne až do chvíle, keď sa presťahujem a budem mať vlastné súkromie. Potom už to bude hádam trochu lepšie. Ináč, pokiaľ nemám tú skúšobňu, tak dosť trpím. Proste nemám kde skúšať. Spievanie a hranie potichu to nie je ono. Veď nakoniec to určite poznáš aj sám. Keď si to nezaspievaš tak, že si to položíš do tej reálnej polohy, tak ako to má skutočne byť, keď si len tak potichúčky niekde v kuchyni mrmleš popod nos, je to zlé, lebo potom raz prídeš niekde na koncert a zistíš, že ti tá pieseň vôbec nesedí.

Máš nejaké svoje hudobné vzory, alebo ešte lepšie, máš nejakých obľúbených spevákov?
No, už som o tom premýšľal, a zistil som, že ak napríklad poviem, že sa mi páči Springsteen, tak všetci jazzmani mnou tak pohrdnú , že až, ale on sa mi páči. Z ďalších vecí sa mi páčia Yellow Jackets, alebo ešte Goerge Benson alebo .... skrátka mne sa toho páči hrozne veľa. A o koľkej hudbe ešte ani neviem, lebo sa mi nedostala do rúk, napr. World music sa mi páči, Ghýmeš sa mi páči, proste je hrozne veľa muziky, ktorá sa mi páči. Jeden vzor je potom veľmi ťažko nájsť, lebo v každej muzike je hrozne veľa pekného no musím povedať, že úplne v každej nie, lebo v tých grcoch čo idú dennodenne z rádia, tak tam je toho asi dosť málo, ale je cítiť poctivú muziku. Asi je to výchovou toho človeka. Ja neviem ako je to možné, že masám, alebo veľmi veľa ľuďom sa páči tá hudba, ktorá mne nie. Ide o to, že niečo si nesieš v sebe od malička, určitý vkus, určité niečo, ktoré keď už si veľký ti povie, že toto je dobré a toto nie. Viac už potom nad tým nerozmýšľaš. Ja mám rád pravdivú hudbu a keď si mám vybrať, tak uprednostním realitu v textoch. Aj preto mám teda rád Springsteena.

Ja som si všimol a je to len môj osobný názor, ale keď si porovnám to tvoje nové CDčko a porovnám ho s tou demokazetou, ktorá je už staršieho dáta, tak tam cítim taký posun k jazzu a ak takým latinskoamerickým rytmom v štýle bossanovy. Našiel si v poslednej dobe nejaký zdroj, ktorý ťa priviedol k tomu, že si sa začal viac venovať tomuto druhu hudby?
Asi nie. Skôr by som povedal, že na tomto novom CDčku sa jednoducho podaril vyváženejší výber piesní. Potvrdilo mi to už viacero ľudí. Piesne na sebe oproti mojím minulým projektom lepšie naväzujú a sú lepšie vybrané. Aj zvuk je vyváženejší, neodbieha to jedno od druhého, ako to bolo v minulosti, keď to bolo strašne neusadené. Čiže tým chcem povedať len to, že asi šťastnou zhodou okolností sa na tomto CDčku vyskytli takéto piesne. V našom repertoári je ich samozrejme oveľa viac, ale tou zhodou okolností sa nám ich podarilo tak poskladať na ten album, že sa to zatiaľ javí ako celkom šťatná vec. Všetko je dané tým, v akom období tie piesne vznikajú. Napríklad na tom najnovšom CDčku sú aj piesne, ktoré existovali už v období, keď sme nahrávali tú 97čku (starší album). Ak to mám zhrnúť, mne sa to zdá, že je to skôr taká náhodilá záležitosť.

Čo si myslíš o slovenskom folku? Myslíš si, že sa vyvíja a že má šancu?
Ja som dosť hanlivo hovoril o slovenskom folku, myslím, že pre časopis WATT som hovoril, že slovenský folk nie je. Teda nie, tam sa ma pýtali na prešovský folk. Je to tak, že ja za folk považujem čosi, okolo čoho sa niečo deje, za čím ľudia idú. Zoberme si Slovensko. Za ktorým folkáčom ľudia pôjdu, ktorého folkáča z nás pozvú na festival a on bude ťahákom? Nikoho. Aký je slovenský folk? Čo sme my? Máme Soňu Horňákovu, ktorá síce vydávala piesne a je to určitý druh folku, ale neviem to povedať tak, aby to bolo publikovateľné a ani to nechcem haniť. Chcem len povedať, že to nie je ten pravý folk ako napr. na českej scéne. Ja sa musím stále obracať na tú českú scénu a vždy si to porovnávam či už v rocku, alebo vo folku a dochádzam k tomu, že my na Slovensku sme si nevedeli za tú dobu vyzdvihnúť svojich najlepších. Alebo tu neboli, alebo sme si ich nevyzdvihli, alebo sa niečo stalo, ale pravdou je, že češi majú aj Plíhala, aj Nohavicu, aj Redla a každý je iný, každý hrá inak, všetci sú dobrí a všetkých majú ľudia radi. Je tam samozrejme ešte spústa ďalších kvalitných interprétov. Mňa fascinuje to, aký ten národ má vkus, že sa im to páči a u nás čo? Za posledné roky len Repete a Senzus, je to tak. Folk teda na Slovensku je stále kdesi na začiatku a keď si my sami nepomôžeme, tak tam aj zostaneme. Sledujem v poslednej dobe aj stránku folk.sk a vidím, že tých festivalov je v poslednej dobe nejak viac, že sa to lepší. Zdá sa mi, že sa viac ľudí nad tým zamyslelo a zistilo, že sa to takto ďalej nedá. Jedno je však stále smutné a síce, že si pozveme hosťa z vonku, aby sme pritahli divákov a ten dostane poriadne zaplatené a naším slováčikom môžme povedať „prídite za cestovné a buďte radi, že môžete hrať“. Toto je pre mňa hrozná situácia. Takže aj takýto je pohľad na folk na Slovensku. Prebúdza sa to, ale stále je to v plienkach. Chýba nám tu aj folková osobnosť. Možno sa poniektorí aj urazia, veď už aj čosi dokázali a urobili, ale zrejme to chce ešte čas a cieľavedomejšie pôsobiť na ľudí. Ja budem len rád ak to pobeží dopredu.
Aj u nás v Prešove, keď tam robím folkové akcie, zisťujem, že aj to povedomie ľudí a ich názor na to, čo je vlastne folk, to ešte nie je vyprofilované. Ja tiež úplne presne neviem zadefinovať čo je to folk, ale keď mi tam príde chlapec, ktorá tam zahrá na gitare to, čo vymyslí a zaspieva hociktorý popový spevák, tak to asi nebude folk.

Čítaš knihy?
V poslednej dobe už veľmi ani nie. Ja som si práve pred nedávnom objednal z knižného klubu mladých slovenských spisovateľov a tých som začal aj čítať – Pišťaneka a tak. Ale nedočítal som to ešte. To sa čestne priznám. Mám načítanej veľa klasiky a všetkého možného, ale to je spred roku 1989.

Nemyslíš si, že celé to, čo sa u nás okolo folku nedeje a v ČR deje, je len otázkou peňazí?
Nemám šancu nejako veľmi to porovnávať, lebo v poslednej dobre počúvam aj z Čiech, že tie komerčné rádiá sa aj tam vrátili k tomu starému osvedčenému – musí to mať aspoň 120 bpm. Vlastne cez deň tam človek normálnu hudbu ani nepočuje. Ja sa nad tým tiež veľmi rozčuľujem, lebo ak ideš do štúdia a venuješ tomu tú námahu, čas a peniaze a potom prídeš za človekom do rádia, ktorý má na starosti slovenskú hudbu a ten človek si nedá ani tú námahu, aby ti prišiel v ústrety a zobral si to CDčko z tvojich rúk, ale pošle ti tam nejakú sekretárku, ktorá to kdesi založí, tak to asi nie je zdravé.
A či je to otázka peňazí? Hmm Najprv musí byť kvalita na našej strane, my si musíme byť istí, že to, čo tam nesieme, je dobré. Musíme byť o tom presvečení a naozaj to musí byť dobré. Keď to oni potom nepúšťajú, potom je čierny Peter v ich rukách. Peniaze tomu inak veľmi nepomôžu. Je tu ešte jeden aspekt. Kto dnes nie je v Sony Music, ten má smolu. Problém je asi v nás. Pokiaľ by sme chodili stále za nimi a doliezali, určite by sme to dokázali, lenže nám sa nechce. Hovorím síce nám, ale vychádza to zo mňa. Ale asi to bude aj tým, že aj ty si taký a aj iní sú takí a je to o tom, že liezť do toho správneho zadku donekonečna len aby ťa pustili o desiatej dopoludnia, to človeka asi nebaví. To môže robiť nejaký strednoprúdový umelec alebo manager, alebo niekto, kto nemá chrbtovú kosť, ale to nie je prístup. Buď si tú dobrú hudbu niekto všimne a uzná to, alebo potom nech ide do ...... Ja už to neviem lepšie povedať.

Máš ešte nejaký nesplnený sen?
Byť slávny ha ha ha

Chceš byť slávny?
Ale nie.
Nesplnený sen? Ja som v podstate dosť šťastný človek a v hudbe si vždy pochvaľujem, že som naďabil na vynikajúcich spoluhráčov, na ľudí, s ktorými nie sú problémy, s ktorými sa výborne spolupracuje. Ja som v tomto zažil veľmi veľa šťastných chvíľ, takže si myslíim, že v tomto smere je všetko v poriadku. Jediné čo ma trápi, alebo čo sa niekedy sám seba pýtam a neviem na to nájsť odpoveď je otázka „chceš aby ťa púšťali 5 krát za deň, naozaj to chceš?“ A potom si poviem, že ja to vlastne nechcem, nechcem aby ľudia vypínali rádio len kvôli tomu, že ich ide šľak trafiť z nejakej piesne, ktorú počujú všade kde sa len pohnú. Tiež sa pýtam „ čo potom vlastne chcem?“ Myslím si, že teraz keď sa to najnovšie CDčko dostalo medzi ľudí a keď mi človek, ktorý si ho vypočul, niečo napíše, tak si poviem „áno, toto chcem“. Pre mňa je zadosťučinením to, že si ma niekto všimne.
Ja nemám nejaké extra nesplnené sny. V podstate ja som spokojný človek a chcel by som, aby to bolo nielen v živote, ale aj v hudbe vyvážené.

Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Kategórie


O autorovi

Obrázok používateľa Radiar

Moja webstránka
http://www.folk.sk

Skutočné meno

Môj profil

...sme letci, ktorí vypustili nádrž, aby mohli letieť vyššie

Najčítanejšie články za posledný mesiac

Najnovšie komentáre