Nachádzate sa tuBlogy / dvaktvar's blog / Piatok s Piatkom alebo O nitkách osudov

Piatok s Piatkom alebo O nitkách osudov


dvaktvar 31 marec 2009

Ak by boli ľudské príbehy rôznofarebnými nitkami, dalo by sa očakávať, že z nich nejaká neznáma sila utká obrovský pestrofarebný nástenný gobelín s rozkvitnutými záhradami, kde nad pitoresknými fontánami kryštálové aerosóly vody rozložia denné svetlo a zaodejú tancujúce víly do dúhových šiat. Ale život, roztopašné prerastené dieťa s úškľabkom satyra, sa rád s ľuďmi zahráva, nedbá estetických pravidiel ani vkusu, cudzie mu je krásno aj harmónia a nakoniec dielo vyzerá ako veľký uzol, nezrozumiteľná packanica spod rúk slepca s krivými prstami.

Pokúsim sa rozmotať zopár z týchto nití a upliesť z nich niečo, čo by malo zmysel, aspoň jednoduchý bičík.

Toto sa mi už stalo v živote niekoľkokrát...

Cestujem služobným autom na Kysuce, samozrejme pracovne, je jeseň, uviazol som v niekoľkokilometrovej zápche na skvelom novučičkom kruhovom objazde pri Kysuckom Novom Meste a za oknom leje. Z rádia znie hudba, neladím, vždy počúvam Rádio Slovensko... Tento krát vysielajú nejakú reláciu so Soňou Horňákovou, ktorá v nej predstavuje projekt nejakej slovenskej kapely, ale názov mi nič nehovorí. Nový disk práve vyšiel v Slnko records (aká irónia v tomto usmoklenom počasí a názov kapely má podobný nádych), a hosťom je niekto z kapely... Nepoznám ho a tak len pasívne počúvam hudbu... Chlapi dlhšie nehrali, lebo boli rozlietaní v iných kapelách a krajinách... hm...

Cestujem služobným autom po Bratislave a stojím v zápche na prístavnom moste smerom z Petržalky... Rádio Slovensko a nejaká relácia, kde predstavujú nejakú knihu , pre mňa úplne neznámeho slovenského autora... Kniha je spätá s dátumom prvého septembra a začína sa začiatkom druhej svetovej vojny, končí kdesi uprostred nedoziernych bažín socialistického Československa a nad tým sa už dá pozastaviť...Kto si dal tú námahu a preštudoval naše „nezáživné“ dejiny oného obdobia dosť podrobne na to, aby do nich vedel vierohodne osadiť príbeh lásky?!... Možno nejaký historik, nadšenec alebo profesor dejepisu... Zápcha povoľuje... hm...

Po jednej zo skúšok s kapelou, v jednu usmoklenú chladnú sobotu cestujem k známemu, u ktorého plánujem prespať a z rádia mi masírujú mozog  kandidáti na prezidenta, pekne jeden po druhom. Môj známy má návštevu... Teší ma, Adriana... Ahoj, Ľubo... Pekný večer... jedna... dve... tri fľaše vína a potom návšteva odišla... Ako sa volá to, čo po nej ostalo...? Zvláštne ticho v duši, napäté, ale pritom uvoľňujúco hrejúce... hm...

 

Je piatok dvadsiateho siedmeho marca dvetisíc deväť... Cestujem vlakom do Popradu. Už mi lezie na nervy, že Mŕtvi nespievajú... ako tvrdí Jašík, ale so sebazaprením čítam ďalej. Dnes večer prehltnem čosi iné, možno lepšie... určite lepšie... V Martine večer Peter Piatko uvedie Slava „Sanyho“ Gréka, pesničkára a spisovateľa Pavla Rankova. Musím priznať, že o nich neviem nič... hm...

Konečne je večer a my blúdime tmavým sychravým Martinom, hľadáme Slovenské Národné Múzeum a žasneme nad niektorými Martinčanmi, ktorí nás posielajú krížom krážom, niektoré križovatky už poznáme celkom dobre, tie isté ulice, budovy, reklamné panely, dookola, až sme na mieste... Zvítanie s Peťom  a jeho ženou, čaj v bare, sedíme v hľadisku za stolom... Na pódiu na zemi ležia gitary... barová stolička... bez nej by to nešlo... mikrofón... hľadisko sa zapĺňa ľuďmi... nebude natrieskané a to je dobré... Môže sa začať.

Úvod patril Peťovi a jeho Pierku... ra-ta-ta-ta-tá..., potom uviedol svojho prvého hosťa, spisovateľa Pavla Rankova... Barová stolička vymenila sediaceho... Keď Pavol Rankov stručne predstavil svoju knihu „Stalo sa prvého septembra“, z pochopiteľných dôvodov ma zamrazilo. Zrazu som sedel v služobnom aute v zápche na Prístavnom moste... Kniha rozpráva príbeh o priateľstve troch kamarátov a ich spoločnej láske k Márii zasadenom do obdobia medzi rokmi 1939 a 1969. V rádiu hovorili, že je to román plný presných faktov a dátumov... (to musí byť poučné ale aj dosť suché... vravel som si vtedy), ale moje predsudky sa ihneď rozplynuli, keď začal autor čítať. Prvý aj druhý úryvok zneli ľahučko a uvoľnene, humorne vykreslené situácie zaradili tento román do môjho poradovníka kníh, ktoré si prečítam... Hneď za Nietzscheho Hrobku intelektuála. Potom Peťo uviedol druhého hosťa... Sanyho a toto meno mi nevravelo úplne nič, so zahanbením som pocítil ťarchu obrovskej rezervy od Kirovca, ktorú ťahám naprieč púšťou, pretože jeho gitara znela božsky a bolo vidieť, že sa s hudbou kamaráti dlho. A ja tu sedím, nič o ňom neviem a nedokážem ani len pohľadom obsiahnuť do diaľav sa plaziace vzopnuté duny slovenskej folkovej krajiny. Zisťujem, že je to krajina štedrá, úrodná a bohatá a moja rezerva je o trochu menšia... Slavo si ma získal... svojim humorom aj hrou na gitaru a spevom... Vôbec mi nevadilo, že je viac hudobníkom ako básnikom... Na konci jeho druhého vystúpenia som opäť presiakol nostalgickým pocitom, že je toho málo....

Po koncerte som si šiel k Sanymu kúpiť jeho disk a druhýkrát ma v ten večer zamrazilo... To keď som si prečítal jeho názov... Sanyland - Trochu korenia... Zápcha pri Kysuckom Novom Meste... Rádio Slovensko... Soňa Horňáková... dážď... Slnko records... Sanyland... irónia... farebné nitky osudov... gobelín...

 

Svoj záväzok napísať trilógiu o putovaní za Petrom Piatkom som si splnil, nechcel som však aby to bolo putovanie za jeho tvorbou, a už vôbec som nechcel aby moje postrehy pôsobili podlízavo či vtieravo, chcel som vzdať hold chlapovi, ktorý toho robí pre folk a všeobecne aj pre kultúru na Slovensku naozaj veľa. Som rád, že ani vedomie značnej subjektívnosti mojich názorov mi nevložilo ruky do vrecák a dovolilo mi niečo napísať, pretože tento človek si to zaslúži a spolu s ním aj iní ľudia, ktorých nespomínam, ale len preto, že na to bude času dosť. Ďakujem za pekný večer...

Bolo už dosť neskoro a pred nami cesta do Popradu, mimochodom Pavol Rankov pochádza z tohto mesta a detstvo prežil vo Vysokých Tatrách. Nasadli sme do auta, vymenili v prehrávači Šantove Po hladine za Trochu korenia a vyrazili do noci... A kto sme my...? Ja a Adriana...  

Tvoje hodnotenie: Žiadne Celkové hodnotenie: 8.6 (8 hlasy)

Bookmark and Share Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.

Kategórie
Obrázok používateľa Anonym

Klaniam sa autorovi tejto reportáže a úctivo ho prosím o možnosť uverejniť v Literárnej revue Mädokýš.
S pozdravom
Mathej Thomka, prezident LK Mädokýš

Obrázok používateľa dvaktvar

Veľmi by som bol rád...

Obrázok používateľa Anonym

...vlastne viem! A viem jednoznačne. Skladám poklonu tomuto mládencovi. Nie je to suchá, skeletovitá reportáž, je to výborná vec, smerujúca hádam k eseji. Jano

Obrázok používateľa animus

fakt si to vazim (ze takto mrhas svojim nespornym talentom) dvaktvar. dakujem.

Obrázok používateľa dvaktvar

prestaň robiť dobré veci... potom si viem predstaviť mlčanie...

Obrázok používateľa 7110156064

dosť dobrý prvý verš textu

Obrázok používateľa Radiar

veľmi dobrý ...použiteľný aj ako slogan do refrénu

Obrázok používateľa dvaktvar

prestaň robiť dobré veci
ináč budú ťa chcieť všetci...



O autorovi

Obrázok používateľa dvaktvar

Moja webstránka
http://bandzone.cz/lubstovcik

Skutočné meno
Ľuboš Štovčík

Môj profil

Som trochu lazník, trochu pesničkár, trochu maratónsky bežec , trochu básničkár, trochu hráč na gitaru, trochu spisovateľ, trochu bohém, trochu samostatné dieťa, trochu veriaci ateista

Najčítanejšie články za posledný mesiac

Najnovšie komentáre