Nachádzate sa tuFolkové Bojnice 2001

Folkové Bojnice 2001


kefo 16 júl 2001

Folkové Bojnice si tohto roku vybrali odvážny bod prázdninového časopriestoru. Piatok trinásteho júla na otvorenej scéne. Šťastie im však prialo. Priestor darovalo nádvorie knižnice s historickou atmosférou v objatí budov na námestí. Čas strážila kostolná veža, ktorá s notorickou pravidelnosťou odbíjala práve vtedy, keď na pódiu stál Janko Kulich, či už ako hostiteľ, alebo ako pesničkár. Dušu tomu všetkému vdýchli všetci prítomní, ktorých bolo tak akurát aj na jednej aj na druhej strane "opony".

Ako korenie, ktoré malo dodať špecifickú a nezameniteľnú chuť, sa predávalo jedenásť hendmejd "festivalových" tričiek vo farbách úvodnej obrazovky Windows 95 s nápisom Folkové Bojnice, ktorého veľkosť písma závisela od parametrov hrudného koša nositeľa, nositeľky. Na začiatku sa samozrejme trochu meškalo a odniesol si to Peter Lachký, ktorý sa pravdepodobne obetoval a hodil len tri pesničky, čím sa trochu stiahol sklz. Bol príjemným otvorením, začal pesničkou o vínach, pokračoval o bla bla bláskach a skončil songom o svojej láske muzikantskej - gitare Martine. Jeho poetika je nenásilná, jemná, do každého textu sa mu podarí prepašovať nejakú drobnú čerešničku a aj keď z nich človek nepadá do kolien hneď na prvé počutie, aspoň sa mu tak skoro neprejedia. Gitara mu sedí a pekne zvučí, aj keď hneď na ňom sa podpísal zvukár, neodhadol volume a až pri poslednej pesničke si uvedomil, že Peťo svoju Martinku viac hladká ako znásilňuje. Škoda, že nezahral viac. Čakal som, že sa k nemu pripojí aspoň na pár kúskov Zuzka Knezovičová z Padlášového výberu, lebo nie vždy sa stáva, že je takto pekne poruke a môžu ponúknuť niektoré veci v zostave ako na CD. Minimálne na Mamenku by to bolo príjemným osviežením. Ďalším vytúpivším bol hosť z davu, Libor Guniš (?). Zaspieval niečo svoje a niečo polosvoje a asi to podstatné, čo tomu chýbalo, bol autorský prínos. Je však dobre, že táto scéna bola otvorená a vedela dať priestor "náhodnému okoloidúcemu", lebo pesničkárstvo je hlavne o celom človekovi a o komunikácii. Inak sa to vníma, keď niekto spieva len ako jeden z kruhu ako keď dostane šancu pred ten kruh sa postaviť. Slávo Kmeť prišiel s muzikou, ktorá voňala country. To dosiahol zvonivou a ozdobnou gitarou, polotrsátkovým štýlom brnkania, jednoduchými textami slúžiacimi melódii a možno aj spomínaním Alana Mikušeka ako občasného hosťa na jeho CD. Na pomoc si zobral klávesistu Mariána Kokavca, ktorému sa však nepodarilo zakryť to, že Slávova gitara trochu moc oddychuje. Viac ako doprovod znela iba v niekoľkých pesničkách, čo bola trochu škoda, lebo sem tam ukázal, že to vie aj inak. Neviem ako bežne hráva, či s kapelou, ktorá mu to rozkošatí, ale ak sa častejšie plánuje postaviť pred ľudí sám, mal by si urobiť aj one man verziu gitarového doprovodu. Klávesy to nezachránia. Niektoré jeho piesne u publika zabrali (Čo je správne) a viem si ich predstaviť ako príjemnú kulisu v niektorom kamión rádiu. Padlášový výber je teraz duo basa spev. K nim mám zvláštny osobný vzťah, preto som sa na nich veľmi tešil. Oni to možno nevedia, ale pravdepodobne môžu za to, že som po rokoch zasa chytil do ruky pero a začal písať. Vo svojich začiatkoch tvorili so štiavnickými literátmi silnú symbiózu a organizovali súťaž, ktorej víťazné práce zhudobnili a na vyhodnotení zaspievali. Keď som sa o tom dozvedel, hneď som niečo oprášil, niečo dotvoril, poslal a prežil s nimi pekný večer s nezameniteľnou atmosférou, na ktorom som si vypočul svoje slová v svojskom hudobnom prevedení. Je veľká škoda, že už je to pasé, neviem, či si uvedomujú výnimočnosť toho, čo vtedy robili. Pamätám si ešte ich začiatky, prvé ženské hlasy a silnú naviazanosť na poéziu, neskôr hľadanie nového výrazu (aj nástrojovými) experimentami. Aj keď mi teraz na začiatku trochu chýbala surová periférna Pigošova gitara, rýchlo som si zvykol a začal som ich vnímať ako čosi veľmi osobité. Toto ich obdobie je jednoznačne zujímavé a ešte sa párkrát budem snažiť vychutnať si ho, lebo viem, že sa nebránia zmene a za nejaký čas nás zasa prekvapia niečím iným. Možno Jano začne spievať a Zuzka hrať na basu. Janko Kulich sa nám na začiatku vyhrážal, že hrať nebude, ale nakoniec sa ukázalo, že to len púšťal paniku. Najskôr naladil publikum na svoju tóninu čítaním jednohubiek odchytených niekde v internetovej džungli malých literárnych pokleskov (Milý bože, chcel by som ...), rozohrial nás niekoľkými svojimi krátkymi kúskami, pridal aj dvojzmyselnú Takú je baňu, čo je u neho klasika. Svojou bezprostrednou otvorenosťou nadviazal dobrý kontakt s publikom (nielen počas svojho vystúpenia, ale po celý večer) a správal sa ako pravý hostiteľ. Soňa Horňáková hrala sama a hrala dobre. Janko Kulich síce na začiatku nevedel, či ju má predstaviť ako zlatý klinec (vo význame stolárska dvestovka), ako klinec (vo význame kvet) alebo ako ružu, no nakoniec to ani nebolo potrebné, lebo od prvých tónov bolo jasné, kde je sever. Soňa má nezameniteľný a príjemný hlas, gitara jej hovorí "pani" a veľa z jej pesničiek už patrí do zlatého fondu slovenského folku. Zasa ju asi trochu potopil zvukár, lebo hodne dlho trvalo, kým jej do hlasu pridal potrebnú diaľku a nechcelo sa mi veriť, že by sa z takej fajne gitary nedal vytiahnuť priezračnejší zvuk. Soňa hrala v pohode (okrem chvíľ, keď jej po ruke liezol mravec), na vlastné náklady pozývala do hľadiska očumovačov spoza plota a primerane dávkovala svoje hity i menej známe songy tak, že vznikol pekný vyvážený koncert. Trochu mi vadilo, že v hre na gitaru podľahla lákavému štýlu "honenie hmatníka", ktorý používala trochu nadmerne. Jej vystúpenie bolo príjemné, jednoznačne z neho bolo cítiť nie kult osobnosti, ale kultúru osobnosti. Záver patril Pavlovi Dobešovi, malému veľkému mužovi z Česka. Pomáhal stabilný gitarový partner Tomáš Kotrba, ktorý mu tvorí nenápadný ale podstatný doplnok. Tomáš sa vie ubrániť muzikantskému exhibicionizmu, násilne sa nepresadzuje a dokonca ani nezazneli Pražce, v ktorých dostáva asi najväčšiu šancu upriamiť na seba pozornosť. Pavlove sprievodné slovo je tak akosi rozkošne kostrbaté a presne sa hodí k jeho pesničkám. Nesedelo mi zaradenie piesní vykvasených z dojmov po ceste do Ameriky, najlepšie z celého toho bloku bolo sprievodné slovo k nim. Nepodarilo sa mu do nich preliať naakumulovanú energiu, aj keď si to určite veľmi želal. Tak to už niekedy v živote chodí, že pretlak, ktorý v sebe cítime, nevyfučí von tou dierkou, ktorou si želáme. Možno je to tak správne a myslím si, že americké kilowatthodiny sa nestratili, niekde v ňom sú a možno nám ich odovzdáva silou svojho ja. Zahral takmer všetko podstatné, vyhovel aj publiku a aj keď sa nenechal ešte raz vytiahnuť na pódium a pridať, myslím si, že splnil všetko, čo od neho všetci čakali. Folkové Bojnice 2001 skončili v peknej uvolnenej atmosfére, ľudia sa rozchádzali spokojní. Kulišák prezradil, že už teraz má v hlave spolovice jasno,aké budú tie budúce. Ak sa vydaria tak ako tohtoročné, určite sa oplatí prísť. Hlavne ak sa mu podarí nahovoriť niekoho, kto sa v týchto luhoch a hájoch už dávnejšie neobjavil a je dostatočne zahniezdený v srdciach folkových fanúšikov.

pepe

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu



O autorovi

Obrázok používateľa kefo

Moja webstránka
http://www.kefoweb.sk

Skutočné meno
Peter Šrank

Môj profil

Literatúra, texty, piesne - aktívne. Zdravá výživa, šport, eko, cestovanie - pasívne.

Najnovšie komentáre