Nachádzate sa tuEmigráciu beriem ako zlyhanie

Emigráciu beriem ako zlyhanie


Radiar 19 apríl 2007

Pred pár dňami účinkoval folkový spevák JAROSLAV HUTKA na bratislavskom koncerte, venovanom 30. výročiu Charty 77, spolu s undergroundovými hudobníkmi Svatoplukom Karáskom či Pavlom Zajíčkom a jeho skupinou DG 307. Výnimočnosť tohto večera, ktorú publikum vnímalo práve cez tieto veľké mená, symbolizujúce českú alternatívnu kultúru normalizačných rokov, však on charakterizoval inak.

Výnimkou je takáto zostava hlavne preto, že repertoárovo ani obsahovo nemáme nič spoločné. Nehrali sme tu teda preto, že hráme rovnakú či príbuznú hudbu, ale len pre Chartu."

Pre mnohých to môže znieť pre­kvapujúco tvrdo.
„Je to len pomenovanie daného stavu, nič viac. Pozdravíme sa, sme k sebe priateľskí, ale nie sme na jednej lodi. Jasné, že patríme do sveta disentu, ale ten bol, ako je známe, široký.“

Ľudia z undergroundu zastávali názor, že s režimom netreba vôbec komunikovať, že skutočný umelec nemá robiť establishmentu ani najmenšie ústupky. Ako ste to vnímali vy pesničkári, ktorí ste predsa len neboli až takí radikálni?
„V prvej polovici 70. rokov som tých ľudí v podstate nepoznal. Vedel som, že sú, ale nestretávali sme sa. Oni mali svoje uzavreté scény a fakt je, že ma to tam ani príliš neťahalo. Zdalo sa mi až trochu zábavné, ako sa separujú.“

Ani oni o vás, najmä spočiatku, nemali príliš lichotivú mienku.
„Považovali nás, ako som sa dozvedel, za zradcov, pretože verejne vystupujeme. To mi pripadalo ako veľmi úsmevný argument, ktorý som vôbec nebral vážne. A úprimne povedané, ani som o tom príliš nepremýšľal.“

Vaše koncerty však tiež neboli bez problémov.
„Nie, a keďže neexistovala cenzúra, tak nikdy nebolo isté a jasné, kto môže a kto nemôže hrať. Takže vo chvíli, keď sa niekto z nás verejne niekde objavil alebo sa o nás zmienili v tlači, bol to argument pre organizátorov koncertov, že nie sme zakázaní. Oni ten argu­ment chceli, pretože mali ťažkosti so svojimi nadriadenými. Bola to dosť náročné pohybovať sa v takejto komplikovanej štruktúre.“

Neboli to práve tie kompromisy, ktoré vám vyčítali?
„Nepovažujem to za kompromis, ale za určitý druh stratégie. Kompromis by bol, keby sme ustúpili alebo sa podriadili v repertoári. To sme nerobili.“

V duchu tejto stratégie vzniklo aj voľné pesničkárske združenie Šafrán, známe najmä vďaka vám, Vlastimilovi Třešňákovi a Vladimírovi Mertovi?
„Boli tam, samozrejme, aj ďalší, hoci neexistovalo oficiálne členstvo. Áno, Šafrán vznikol ako praktická záležitosť. Založili sme ho so Zuzanou Michnovou zo skupiny Marsyas ako združenie sólistov i kapiel. Tie tam však dlho nezostali, ich pozícia bola horšia, boli ľahšie kontrolovateľné. My sme s tou gitarou mohli hrať kdekoľvek, mali sme všetko technicky jednoduchšie. Združenie slúžilo vyslovene na obranu, keby každý zostal sám, dopadlo by to zle.“

V čom konkrétne bolo dôležité?
„Napríklad pri propagácii našich vystúpení, ktorú sme nemohli robiť príliš verejne, aby nebol koncert už vopred zrušený. Tak sa vymyslelo pravidelné hranie, trebárs každý štvrtok v Prahe na Baráčnickej rychte. Ľudia sa tam naučili chodiť aj bez toho, aby to viselo na plagátoch. Bolo však treba každý ten štvrtok naplniť programom, a to dokázalo zabezpečiť len viac ľudí.“

Vaše texty znervózňovali režim, ale mnohé pesničky vychádzali aj z folklóru. Aj tie prekážali?
„To boli ľudové balady, ku ktorým som mal podobný vzťah ako k vlastným pesničkám. Ani tie som nechápal v prvom pláne ako protištátne, zaujímali ma existenciálne otázky, a asi pre tú nadčasovosť prežili až dodnes. Pri ľudovkách to bolo podobné, eštebáci cítili protištátnosť v mojom postoji, v nezávislosti, prekážala im tá vnútorná sloboda.“

V druhej polovici 70. rokov sa cesty folku a ľudí z undergroundu trochu zblížili najmä vašou a Třeš­ňákovou zásluhou.
„Koncom roku 1976 sme sa s nimi začali stretávať prostredníctvom disidentov, napríklad u Václava Havla na Hrádečku, a zintenzívnilo sa to za Charty, keď sme všetci začali mať približne rovnaké problémy.“

Ako ste sa k Charte dostali?
„Jej text mi dal Havel prečítať niekedy počas Vianoc v sedemdesiatom šiestom roku, keď som k nemu nič netušiac zavítal na návštevu. Keď som ju dočítal, s rozpakmi sa na mňa pozrel a s obavou v hlase sa opýtal: Ty ju asi budeš chcieť podpísať, že? Samozrejme, odvetil som, no on ma začal presviedčať, že nemusím byť v prvej várke signatárov, nech zatiaľ radšej aj s Třešňákom koncertujeme, kým ešte mô­žeme. O pár mesiacov sme ju však podpísali.“

V tom kľúčovom roku 1977 ste sa aj zúčastnili na 3. koncerte druhej kultúry na Hrádečku, čo bol jeden z pokusov o ďalšie zbližovanie pesničkárov a undergroundu, ktorý urobil Havel.
„Myslel som si, že som pozvaný len ako poslucháč koncertu Plastic People of the Universe, no nakoniec som tam niečo improvizovane zahral, rovnako ako Marta Kubišová. Pravda, mnohých nakoniec viac spojila aj vynútená rola emigrantov.“

Kedy ste sa rozhodli opustiť Československo?
„Ešte v tom sedemdesiatom siedmom. Zatiaľ sa mi darilo utajene koncertovať, nikto ma neudal, všetkým zákazom som s tou gitarou unikal a hral. A tak režim pritvrdil a k trestným stíhaniam, vyplývajúcim z hrania, ako bola napríklad urážka hlavy štátu, pridali paragraf o nedovolenom podnikaní.“

Podnikaní?
„Zrazu sa objavil nejaký znalecký posudok, že nie som umelec, a teda že som neoprávnene bral za svoje vystúpenia honoráre. Mal som na výber - väzenie alebo emigrácia. Moja vtedajšia manželka podľahla absolútnej panike a rozhodla.“

Ako sa na to dívate dnes?
„Emigráciu beriem ako svoje zlyhanie. Nielenže som si pokazil život, ale ešte som aj tým komunistom pomohol.“

Návrat v novembri 1989 však bol triumfálny, rovno z emigrácie spievať na pamätnej demonštrácii na Letnej.
„To som bol po jedenástich rokoch asi dve hodiny vo vlasti. Predtým ma štyri hodiny držali na hraniciach, ako Holanďan som nemal víza, nakoniec ma pustili a odviezli priamo na tribúnu. Nemal som tušenia, že na Letnej bude snáď milión ľudí.“

Rozhodli ste sa hneď zostať v Československu?
„Áno, vzal som to ako definitívny návrat, hoci to nebolo spočiatku až také slávne. Vrátil som sa síce ako hviezda, ale nemal som ani kde bývať, spával som u svojho šoféra, ktorý ma vozil na koncerty.“

Ako ste vnímali ponovembrový vývoj?
„Vôbec som nechápal politickú stratégiu, myslel som si, že je všetko s komunistami už vyhrané. Navyše vytúžená idea slobody sa premenila na ideu peňazí, problém pokračoval rozpadom štátu a ten chaos ma trápil takmer celé 90. roky. Až potom, keď boli deti väčšie, som všetko začal brať s nadhľadom.“

A k tomu pribudli informácie o spolupráci s ŠtB, ktorej sa nevyhli ani ľudia z prostredia pesničkárov.
„Najhorší udavač bol Jim Čert, ten to robil za peniaze. Viem to o ňom od roku 1991, rovnako ako o Jaromírovi Nohavicovi. Nechápem ho, je to nejaký druh divnej zbabelosti, pritom sa k tomu dostal až v polovici 80. rokov, keď už režim predsa len nebol taký silný. Najhoršie je, že dodnes to neoľutoval, navyše svoju pesničkársku pozíciu nesmierne využil komerčne.“

Vo všeobecnosti sa pozícia folku po roku 1989 akoby príliš nezmenila.
„Jedna zmena je zásadná a skvelá, už neexistuje Štátna bezpečnosť. Inak my sme boli vždy na okraji, aj teraz, podobne ako za komunizmu, dominuje komercia. Pravda, dá sa ísť aj tým smerom, vstúpiť do mocnej Akadémie populárnej hudby.“

Tá predsa svojimi Anjelmi oceňuje aj folkovú hudbu.
„No, jedného dali práve Nohavicovi. Asi sa musí stať anjelom, aby mohol z toho neba spadnúť. Ja som do toho spolku odmietol vstúpiť, je pre mňa jednoduchšie ísť sám svojou cestou a slobodne si vybrať, čo urobím. Pravda, do rádia sa nedostanem vôbec, v televízii som zriedka, vydavateľa nemám, ale stále je to lepšie, než robiť s nimi kompromisy.“

Dá sa takto uživiť?
„Len koncertovanie by nestačilo. Začal som si vydávať svoju kompletnú tvorbu vo vydavateľstve Samopal – doma napaľujem cédečká a sám si k nim vyrábam aj obaly. A píšem knihy, publikujem v časopisoch.“

Na folkovej scéne pôsobíte už štyri desaťročia, užili ste si všeličo. Nemali ste chuť niekedy s tou hudbou skončiť?
„Už koncom šesťdesiatych rokov. Po mojich textárskych začiatkoch som sa rozhodol vystupovať vo dvojici s Vladimírom Veitom, plánoval som to tak na rok-dva. Všetko zmenili ruské tanky, po okupácii som mal pocit, že pri tých pesničkách treba ešte chvíľu zostať. Myslel som, že to bude trvať krátko a potom sa vrátim k svojmu pôvodnému umeleckému snu. Vždy som totiž chcel byť maliarom.“

Zdroj: Alexander Balogh, 19.4.2007, SME.SK

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Kategórie


O autorovi

Obrázok používateľa Radiar

Moja webstránka
http://www.folk.sk

Skutočné meno

Môj profil

...sme letci, ktorí vypustili nádrž, aby mohli letieť vyššie

Najčítanejšie články za posledný mesiac

Najnovšie komentáre