Dan Brantigan Quintet v Babylone

Trumpetista Dan Brantigan a jeho štyria spoluhráči sa nedávno začali potulovať po slovenských mestách pod názvom Dan Brantigan Quintet. Záverečný koncert tohto miniturné sa uskutočnil v stredu 29. marca 2006 večer v bratislavskom hudobnom klube Babylon.

Avizovaný začiatok bol o ôsmej, o tomto čase však ešte sála nebola obsadená a zo všetkých strán dýchal nekľud a nervozita. Na jednej strane očakávania divákov, málo miesta na sedenie, priveľa miesta na státie a na druhej strane, tej za oponou, pravdepodobne zúrivá koncentrácia.

O trištvrte na deväť sa na modrom súkne za javiskom začali posúvať žiarivé obrazce a z reproduktorov sa prihovorilo elektronické intro. Kým stihlo doznieť, za vyvýšené bicie sa posadil Martin Valihora, perkusií vedľa neho sa chopil Matt Kilmer a dolu sa rozostavila trojica muzikantov: gitara – Ryan Scott, trumpeta Dan Brantigan, basgitara Oskar Rózsa. Vizuálne tvorili vlniaci sa lichobežník, ktorý príjemne dopĺňal pohyblivé farebné tiene.

Prvých pár minút bol zvuk mierne nedoladený, trumpeta miestami zakrývala gitaru aj basu, po chvíli sa však nápadne vyjasnil. Bicie boli zrazu ostré a zreteľné, perkusie podmanivo klokotali, trumpeta s gitarou sa vzájomne dopĺňali alebo predbiehali a všetko dokopy ležalo v oblaku basového bublania. Pre bežné uši mimoriadne príjemný, až hojivý zážitok.

Hudba tejto skupiny je prevažne inštrumentálna a v podstate jednotvárna v tom zmysle, že skladby obsahujú málo výrazných tóninových či rytmických zmien. Práve naopak, kým jedna myšlienka nahradí predchádzajúcu, táto sa stihne do sýtosti napredvádzať aj poschovávať, poláskať raz od jedného, potom od ďalšieho muzikanta, prihovoriť sa nahlas a dôrazne a hneď nato zmĺknuť a šepkať tiché modlitby. A nenudí. Ani prvá, ani ďalšia, ani posledná. Všetky sú zbité z takých nevšedných rytmov a melódií, že obecenstvo chvíľami nevie, či sa na takúto hudbu tancuje alebo sa iba sedí a oddáva.

Spev sa vyskytol dvakrát, prvý raz sa ho ujal pohyblivý a ohybný gitarista Scott, po ňom sám kapelný šéf Brantigan. Práve táto pieseň bola rytmicky veľmi náročná, Brantigan však pôsobil suverénne a zdobil doprovodný rytmus spletitým spevom.

Príjemným prekvapením bolo, že nikto z tejto pätice nijako zvlášť nevytŕčal nad ostatných, nikto nehral dlhé sóla ani nevyžadoval zvláštnu pozornosť. Jedno telo, jedna hudba. Možno, snáď Martin Valihora občas, i keď skôr nechtiac vynikol v niekoľkých pauzách, ale ani tieto pasáže nepôsobili rušivo.

Dlhým záverečným potleskom si diváci vynútili jeden krátky prídavok a ďalší kolektívny úklon, potom sa začali nenáhlivo rozchádzať. Koncert trval takmer dve hodiny a dve hodiny prešli ako nádych a výdych. Ako vojsť poloprázdny a vyjsť poloplný. Ako dobrú noc a pekné sny.

Mario de PHB

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu