Nachádzate sa tuBlogy / petiar's blog / Aj cesta môže byť cieľ

Aj cesta môže byť cieľ


petiar 29 apríl 2008

Naša blogerka Katka napísala pred pár dňami takú sviežu príhodu z muzikantského života a mne pripomenula inú, moju, ktorá tiež súvisí s hraním a cestovaním. Vlastne v tomto konkrétnom prípade skôr s necestovaním a nehraním. Tak to totiž môže dopadnúť ak sa rozhodnete vo februári cestovať na koncert stovky kilometrov autobusom bez akejkoľvek časovej rezervy.

Stalo sa začiatkom roku 2001 že sme s mojou vtedajšou spoluhráčkou Zuzkou Ondrejkovou dostali ponuku na hranie v plzeňskom HiFi klube. Veľmi sme sa tam tešili a tak nám neprekážalo ani to, že sa koncert konal vo štvrtok. Na piatok sa nám ešte podarilo povybavovať si voľno v práci (ja) a v škole (Zuzka), ale ten štvrtok bol kritický. Z práce som mohol odísť najskôr o tretej a tak som zistil, že jediný spôsob ako to stihnúť je priamy autobus. Zuzka stíhala v pohode, ale mne bolo treba dopraviť sa na autobusovú stanicu rýchlejšie ako kedykoľvek predtým a ak aj ten autobus stihneme, v Plzni pôjdeme z neho rovno na pódium.

Stihol som. Ešte som sa len spotený a udýchaný usádzal na sedadlo a Karosa si to šinula z Bratislavy smerom na Brno. Poslali sme plzeňákom veselú esemesku že sedíme v autobuse a tešíme sa na hranie a potom sme sa kochali pohľadom z okna na krásne snehové vločky. Tie nás sprevádzali až do Brna, kde už boli trochu väčšie. "Ako krásne sneží", vravel som si aj keď sme vyrazili z Brna smerom na Plzeň a mne prišla esemeska z klubu Hifi že sa na nás všetci veľmi tešia a že kapela, ktorá má v ten večer hrať tiež, pôjde prvá a my budeme ako hlavní hostia. Krásni ľudia!

Lenže zrazu autobus zastal. Nie na zastávke a už vôbec nie niekde v meste. Uprostred diaľnice kdesi medzi Brnom a Prahou zastal v kolóne áut. To už vonku riadne chumelilo. Najprv som bol relatívne pokojný, pretože takéto veci sa proste niekedy stávajú a párminútové zdržanie nám až také veľké problémy nespôsobí. Lenže keď sa z pár minút stala pol hodina začali sme zisťovať čo sa vlastne tam vpredu deje. Ja som sa rozhodol že si pôjdem von zapáliť a prejdem sa kúsok aby som zistil kde je začiatok kolóny. Keď som sa zasnežený po desiatich minútach vrátil späť do autobusu, počúvali všetci nahlas pustené rádio. Dozvedeli sme sa že kolóna začína zhruba 3km pred nami a jej celková dĺžka je asi dvojnásobok tejto vzdialenosti. "Paráda! Tak sme to trafili presne do stredu!" povedal som si ironicky sám pre seba a myslím, že v tejto chvíli som rezignoval. Zavolali sme do Plzne a ospravedlnili sa že neprídeme. Ani som sa nemal na koho nasrať, čo ma v tej chvíli sralo asi najviac.

V tom autobuse sme vtedy strávili takmer 12 hodín. Ale bolo to príjemných 12 hodín. Trošku sme spali, trošku sme sa zoznamovali. Stretávali sme sa vonku na fajčiarskych prestávkach, rozprávali sme si kam sme mali namierené a delili sa o cigarety, jedlo i nápoje. Každú polhodinu hlásili v rádiu aktuálny stav našej kolóny, stali sme sa hviezdami noci. Prišli dokonca i vojaci aby rozdávali horúci čaj a deky. Tí, ktorí nemali dosť benzínu aby si mohli celú noc v aute kúriť boli okamžite a ochotne prichýlení niekým iným. Nás ale výdatne zohrieval spolucestujúci z Moravy, ktorý nestíhajúc svadbu svojho kamaráta delil sa s nami o tradičný domáci moravský destilát.

Pohli sme sa ráno niečo po štvrtej hodine a keď sme prišli do Prahy už bolo svetlo. Ísť do Plzne už, samozrejme, nemalo význam a tak sme sa v stovežatej doslova otočili a namierili si to opačným smerom. Zuzka vtedy do Bratislavy a ja do Jeseníka, kde mala na druhý deň začať "spanilá jízda slovenských písničkářů do Jeseníku".

Tvoje hodnotenie: Žiadne Celkové hodnotenie: 7.5 (Hlasov: 2)

Bookmark and Share Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.

Obrázok používateľa Radiar

Zrychlený vlak náhle stojí
asi tak v půli cesty
zbývá vzdát čest padlému stroji
a zbytek dojít pěšky

...až na ten "padlý stroj" a "vlak" to celkom vyšlo :-)

inak, pamätám si na tú príhodu. Na druhý deň po nej sme v Jeseníku zažili divokú oslavu narodenín ...proti smrtiiii :-)

Obrázok používateľa Clira14

hehe... "...a nahle uz nenii kam spechat, uvitacii vybory nebudou cekat..." ??? :-) trefne, trefne veru.

Obrázok používateľa petiar

Raz sa nám vlastne stalo aj opačné - tiež sme ostali trčať ale vo vlaku a v lete - bolo strašné teplo a nemali sme čo piť. Už si nepamätám kam sme to šli, ale vtedy som vytiahol gitaru a začal hrať "Došlo uhlí, došla pára, vlak nám umřel mezi poli..." ;-)

Obrázok používateľa oli

raz ze sme bezali rovno z auta na podium. dobehli sme tam dost zadychcani a zniceni. v tom som zistil, ze nemam gitaru. ano, az na podiu (!) vratil som sa po nu do auta a tam som nasledne zistil, ze som ju nezabudol ani tak v aute, ako doma asi 400km...zabudlo sa na nu pri zrychlenom odchode, kedze sme rano brutalne zaspali. pri zdrvujucom navrate späť na podium som stretol ochotneho majitela gitary, ktory mi pozical svoju. a na podiu som opat nasledne zistil, ze ma vybitu baterku... nehovoriac o tom, ze som sa v tej rychlosti nestihol pred hranim vycurat. a na dovazok - kapela co mala hrat po nas neprisla a tak sa nase vystupenie pretiahlo na dvojnasobok.
ale aj tak to cele stalo za to :-)))

Obrázok používateľa Radiar

Nie je nutné,aby bol zážitok pekný, hlavne nech je silný :-)



O autorovi

Obrázok používateľa petiar

Moja webstránka
http://petiar.sk

Skutočné meno
Peter Lachký

Môj profil

Moje články a komentáre môžu byť plné sarkazmu a irónie. Ale ak pekne poprosíte, podám vám vreckovku.

Najčítanejšie články za posledný mesiac

Najnovšie komentáre